Záhrada rozkoší je zase známy triptych renesančného maliara Hieronyma Boscha. Na troch tabuliach môžeme postupne sledovať výjavy z rajskej záhrady, excentrické smilstvo v záhrade symbolizujúcej hriešny pozemský život a nakoniec peklo, kde sa všetky hriešne bytosti stretávajú v surreálnych mukách.
Keď sa dívame na zloženie vládneho kabinetu nastávajúceho prezidenta USA Donalda Trumpa, ľahko nás môže prepadnúť dôvodné podozrenie, že sa v ňom na zem zniesli všetci pekelníci. Mená ako Rex Tillerson, Scott Pruitt, Stephen Bannon či Ryan Zinke v nás ani iný pocit vyvolať nemôžu. Prvý z nich je šéf najväčšej ropnej spoločnosti na svete Exxon Mobil a budúci americký minister zahraničných vecí. Scott Pruitt je zase ako vytrvalý odporca existencie klimatickej zmeny nominovaný na šéfa EPA – Agentúry na ochranu životného prostredia, ktorú Trump vo svojej kampani sľuboval rozložiť na prvočísla.
Tretí menovaný Stephen Bannon je vrchným stratégom celej Trumpovej prezidentskej kampane a k tomu šedou eminenciou neslávne známych Breitbart News – mediálneho domu, ktorý neskrýva svoje sympatie k americkým neofašistickým hnutiam (občas eufemicky nazývaným alt-right) a patrí k priekopníkom v šírení falošných správ. Nakoniec právnik a vojenský veterán Ryan Zinke bude šéfovať ministerstvu vnútra, ktoré má na starosti správu federálnych pozemkov – medzi iným aj národné parky Yosemite či Yellowstone, ktorým pod Zinkeho garnitúrou vážne hrozí sprístupnenie na ťažbu nerastných surovín.
To, že najslávnejší obyvatelia Yellowstonského národného parku medveď Yogi a jeho kamarát Bubu môžu mať už čoskoro za humnami bagre, harvestory a rýpadlá, je však len jedna z mnohých environmentálnych hrozieb Trumpovej administratívy. Klimatická zmena má totiž svoj geopolitický, bezpečnostný a diplomatický rozmer. Preto je zarážajúce, že v časoch, keď sa práve z klimatickej zmeny čím ďalej, tým viac stáva stredobod medzinárodnej politiky, má americkú diplomaciu viesť jedna z kľúčových postáv fosílneho priemyslu – molocha, ktorý je priamo zodpovedný za produkciu skleníkových plynov a dramatickú zmenu vzorcov správania planetárneho ekosystému.
To, ako veľmi je post ministra zahraničných vecí pre americkú klimatickú politiku dôležitý, dobre ilustruje výrazný vklad odchádzajúceho Johna Kerryho do vyjednávania Parížskej klimatickej dohody. Je zaujímavé, že ju podporuje aj Tillerson. Navzdory mnohým ďalším členom Trumpovej administratívy (napr. spomínanému Scottovi Pruittovi) dokonca uznáva vedecký konsenzus o antropogénnej klimatickej zmene a v minulosti sa navyše pozitívne vyjadroval o uhlíkovej dani.
Na druhej strane však Exxon Mobil vytrvalo sponzoruje fosílnu loby a usiluje sa o sprístupnenie Arktídy ťažbe ropy. Tillerson tak viac než environmentálne uvedomelého biznismena pripomína morálne ohybného obchodníka, ktorý sa snaží ísť s trendmi doby. Vybrať si na kľúčovú pozíciu v oblasti klimatickej politiky predsedu správnej rady ropného giganta je jednoducho ako nominovať na post ministra zdravotníctva šéfa tabakovej firmy – bez ohľadu na jeho rétoriku.
Je to teda americký biznis, nie americký ľud, kto si napokon berie svoju krajinu naspäť. To, pravdaže, znamená, že táto krajina svojim ľuďom nikdy bohvieako nepatrila a Trumpov sľub vrátiť USA ich starú slávu nebol voči bežným voličom a voličkám mienený naozaj vážne. V skutočnosti tu totiž celý čas nešlo o nich, ale o to, pretvoriť Ameriku zase na obraz svojho starého, unaveného, reakčného a protiekologicky naladeného establišmentu. Žiadna vzbura proti elitám sa v Amerike nekoná.
V istom zmysle tak Trumpova administratíva pripomína práve oných napoleonských vojakov, ktorí zažívali posledné vytrženie pred smrťou. Idúc v ústrety vlastnému zániku im zostalo len prosté, iracionálne nutkanie, ktorému sa úplne poddali. Tím lídrov amerického fosílneho biznisu v službách Trumpovej administratívy predstavuje podobné euforické vytrženie umierajúceho špinavého priemyslu, ktorému zvoní umieračik, ale ktorý ešte vložil svoj kapitál do posledného pokusu zvrátiť chod dejín.
Tie však v dobe antropocénu určujú a budú určovať nestále, neosobné rytmy planetárneho ekosystému, nie vôľa politikov či finančné prostriedky priemyselníkov. Ľudia ako Tillerson, Pruitt či sám Trump preto pokojne môžu byť zvestovateľmi výjavov z tretej tabule Boschovho triptychu – teda príchodu zaslúženého trestu za excentrické dve storočia vyťažovania prírodných zdrojov a faustovského ohýbania regeneračných procesov našej planéty.