Moje trampoty nikoho nezaujímali. Človek sa časom naučí kultúrne kódy. Niekedy to berie ako nezáujem. Inokedy ako banálnu pravdu o Európe ako o ešte stále najveselšom baraku globálneho kapitalizmu.
Keď tú istú otázku položíte v našich končinách, odpoveď je zvyčajne: „Ani sa nepýtaj.“ Nasledujú nadávky na politikov a zoznam krívd. Optimistická narodeninová pieseň Happy Birthday sa ešte na Balkáne mení na bujarú „mnoga ljeta, živijó“, aby sa po prechode východnej hranice zmenila na smutný povzdych o tom, že narodeniny sú len raz do roka.
Niekto vidí pohár do polovice plný, iný do polovice prázdny. Je Slovensko spálená zem, kde už okrem korupcie nekvitnú ani bodliaky? Je to štandardná krajina, ktorej sa prekvapujúco dobre darí? Slovenské predsedníctvo únie sa skončilo úspešne. Sme rešpektovaným priestorom kontinentu. Ekonomika rastie, nezamestnanosť klesá.
Pred rokmi pri víne so známymi z bývalej Juhoslávie zvyčajne vždy došlo na uťahovanie si z nás Čechoslovákov. Ako sme jazdili k moru a na sarajevskom blšom trhu predávali, čo sa prepašovalo pod sedadlami áut. Dnes dôjde skôr na iné pocity. Ako je to možné, keď ste boli tak ďaleko za nami? Chudobní príbuzní odniekiaľ z lesov za ostnatým drôtom.
Na benzínovej pumpe v regióne, kde sa nezamestnanosť šplhá k 25 percentám, bol pred Vianocami nával. Obsluha nestačila dokladať na police tovar a zároveň obsluhovať nekonečný zástup ľudí. V strede miestnosti sa prechádzal majiteľ. Rovnal regály a popri tom na celú miestnosť rozprával, ako sa s bejzbalovou palicou bude hrať na vyvolených. Vyvolí si jedného zo zamestnancov a „rozbije mu držku“. Blokujúca dvojica klopila oči a skrývala strach zo straty zamestnania. Bol kombinovaný s niečím, čo je asi lepšie nepomenovať. Šičkám na východe majiteľ zapol kúrenie, aby pri práci za minimálnu mzdu nemrzli. Po niekoľkých rokoch. Víťazstvo, za ktoré mnoho žien zaplatí doživotnými zdravotnými problémami. Za peniaze rozkradnuté z verejných zdrojov a zarobené na zdieraní ľudí sa stavajú vily nad mestom.
Na tú istú otázku o pohári nevyhnutne dostaneme veľmi rozdielne odpovede. Človek živoriaci z nízkej mzdy v Bardejove sa asi ťažko zhodne s bratislavským odborníkom na všetko a na nič. Práve sa vrátil z konferencie v Bruseli. Na Silvestra pôjde lyžovať na predražené vleky privátnych tatranských snov. V diskusii večer dôjde aj na lenivých a „blbých“ spoluobčanov, ktorí nám to tu celé kazia.
Čo majú všetci spoločné, je čakanie, kto ten Augiášov chliev konečne vymetie. Napríklad nabudený vyznávač neobmedzeného trhu. Budú tak ako tá slávna záhorská šibenica „enem pro nás a naše deti". Alebo ochranca národa v kožených čižmách. V najhoršom prípade aspoň nejaká nová strana zaplatená ambicióznym oligarchom a s ansámblom typu „poznáte z televíznej obrazovky“. Ako však hovorí Jára Cimrman, prvok očakávania je zvyčajne nasledovaný prvkom sklamania.
Na začiatok by možno stačilo málo. Namiesto čakania na spasiteľa tlačiť na iný volebný zákon. Spraviť poslancov priamo zodpovedných svojmu volebnému obvodu. Bolo by zaujímavé vidieť, ako botoxové blondíny, postpubertálni fašisti či kariérni traviči studní predstupujú pred občanov Senice alebo Trebišova, aby sa pokúsili vyhrať priamy parlamentný mandát za mesto. Ako by asi ľudia reagovali na úvodnú otázku: Ako sa máte? Zhnitými paradajkami alebo slovom skvele?