Diskusia o príčinách by určite trvala dlho, pretože výslednicu síl tvorí pekný rámec motívov. Od štátoprávnych až po populačné.
Únia neformálne vedená Nemeckom, ktoré je zase neformálne šéfované politikmi, ktorí vyrástli v hysterickom strachu z odkazu Tretej ríše, teraz nevie odkiaľ kam. Dôsledkom sú bruselskou pásovou výrobou produkované bizarné nápady na odzbrojenie tunajšej populácie, alebo ešte horšie – na zvýšené nasadenie všetko vysvetľujúcej mantry Viac Európy!
Niektorí ľudia na jednoduché, nedotklivo presadzované riešenia odpovedajú zasa len jednoduchým riešením. Vytrubujú, že by bolo vhodné vytvoriť naozaj dôkladnú Pevnosť Európa. Zdvihnúť všemožné bariéry voči migrantom z bojujúcich oblastí Blízkeho východu a Afriky a jedným vrzom urýchlene vyexpedovať už došlých nelegálnych.
Hneď bude po starostiach! To je, samozrejme, nezmysel. Nová vlna sťahovania národov je v skutočnosti len symptómom či katalyzátorom hlbších, na prvom mieste hodnotových problémov.
EÚ je vnútorne roztrhaný celok, v mnohých ohľadoch ideovo nepružný, zahľadený do minulosti (multikulturalizmu). Neschopný nájsť svoj pádny modus operandi (pracovný postup) na medzinárodnej šachovnici. Okrem iného preto, že jeho veľkí hráči sú bývalé koloniálne mocnosti, ktoré sú na globálnom poli veľmi malými pánmi. Nanajvýš akýmisi balanciermi.
Veľká Británia s najväčšou regionálnou burzou v City „to zvládla“ brexitom, ktorý ju v každom prípade vnútorne dlhodobo destabilizuje, ak nerozvráti. Logická sa stane maximalizácia väzieb Londýna na Spojené štáty americké.
Ostatní aktéri sa budú neplodné zmietať medzi pragmatickým posluhovaním záujmom spriaznených USA a strachom z novo sa rozmáhajúceho ruského medveďa. S väčšinou starého kontinentu tak trochu spriazneného, majoritou starého kontinentu tak trochu nechápaného.
Arogancia víťazov studenej vojny proti Moskve poníženej rozkladom obávaného Sovietskeho zväzu v nástupníckom Rusku zdiskreditovala myšlienky na prozápadnú ústretovosť. Krach naivného Gorbačovovho projektu na Spoločný európsky dom alebo brutálnosť Jeľcinovej protiústavnej kleptokracie paradoxne urýchlili nástup presadzovania protizápadných záujmov Vladimira Putina.
Jeho nacionalistická klika sa nevyberavo vyrovnala s odstredivými tendenciami v regiónoch, usmernila oligarchiu, naštartovala ekonomiku a s bezcitnou racionalitou čelí pokusom odstrihávať matičku Rus od moci.
Vyhlásenie sankcií proti Moskve nebolo od začiatku veľmi múdre, pretože priemerného Rusa len utvrdilo v tom, že „Otec“ vie, čo robí. Ešte horšie, prinútilo Kremeľ k ďalšej spolupráci s Čínskou ľudovou republikou. Ruka v ruke s jej záujmami oslabiť USA a ich spojencov teraz vojenské jednotky Ruskej federácie vyrovnávajú v Sýrii staré účty.
A to v úplne otvorenom spolku s Iránom, Hizballáhom aj rozličnými nájomnými milíciami likvidujú odporcov Bašára Asada. Naposledy v Aleppe. Do trápnej pozície tým dostali Západ, ktorý oplakáva účinky stopercentne iného bombardovania, ako sa odohráva v irackom Mosule. Výraznou porážkou povstalcov, ktorí sú predsa úplne iní než extrémistický Daeš.
Cynická reklama ruských zbrojárskych koncernov, ku ktorým sa napokon začal vracať najvýznamnejší arabský štát Egypt, okrem iného zrkadlí slabnúcu geopolitickú úlohu Západu. Tú koniec koncov reflektovala aj nedávna americká prezidentská kampaň.