Veľa naznačuje už to, že výraz politická korektnosť nám nestál ani za poriadny slovenský preklad. Výklady od dvorných politológov, že požiadavka politicky správneho vyjadrovania obmedzuje slobodu prejavu, kritické myslenie a vzďaľuje politikov od takzvaných bežných ľudí, sú ledabolé.
Nedbajstvo trčí aj z toho, čo sa verejnosti podhadzuje ako jej opak. Kto je proti politickej správnosti je vraj za odstraňovanie klapiek z očí a čistú úprimnosť. Tento oportúnny výklad je blízky aj premiérovi Robertovi Ficovi, ktorý ohlásil koniec politickej správnosti na zjazde svojej strany. Blízky je aj ministrovi vnútra Robertovi Kaliňákovi, ktorý ju už pred rokom nazval cestou do pekla.
Do pekla však zo sociologického pohľadu rýchlo kráčame práve preto, že vedieme reči, v ktorých nedbáme na politickú správnosť. Teda na to, čo prospieva dôvere a spolupráci alebo im aspoň nevytvára prekážky.
Politická správnosť nie je natieraním sveta na ružovo. Je iba dôsledným uplatňovaním zásad, ku ktorým sa zaväzujeme v ústave. Konkrétne práva každého byť posudzovaný vo svojej jedinečnosti, a nie podľa povesti pripisovanej kategórii osôb, s ktorými ho spája nejaký znak. Toto právo nám náleží nielen pred súdom, ale v každom okamihu života.
Odpor k politickej správnosti vyhovuje netrpezlivým, ktorí chcú rýchle riešenia. Takým riešením je obviniť a vylúčiť celú kategóriu ľudí. Morálne a potom aj fakticky. Vypudiť ich kilometer od dediny, vyhádzať z úradu či rozbúrať samotný parlament. Za schvaľovanie slobody hovoriť, čo nám slina na jazyk priniesla, sa však platí.
Vinou beztrestného uľavovania si a riešení, ktoré nemyslia na dôsledky, sme postupne zbavili dôstojnosti celé kategórie ľudí. Nemajú ľudskú jedinečnosť, sú pre nás len sériovým odtlačkom pochybnej charakterovej šablóny. Urobili sme to obyvateľom s tmavšou pleťou, nezamestnaným, o ľudskosť sme obrali politikov, novinárov, pracovníkov verejnej správy, hrozí to lekárom a ďalším.
Mier sa dá udržiavať aj presilou zbraní. Zachovávať ho môžeme i dôsledne univerzálnym praktizovaním ľudských práv. V tom aj politicky správnym hovorením. Bez úzkostlivého vyhýbania sa morálnemu vylučovaniu celých kategórií osôb nie je možné udržiavať citlivosť voči každému človeku osobitne. A cítiť krivdu, ak sa pre jedného či niekoľkých lumpov zatracuje a ľudskosti zbavuje celá kategória ľudí, lebo s ním má rovnaké povolanie, farbu pleti, biedu či adresu. Pred desaťročiami sme mohli robiť spoločenský prevrat nežne, zamatovo. Podarilo sa to aj preto, lebo sme cítili, že ľuďom nemožno paušálne pripísať určitý charakter a kolektívne ich odsúdiť. Boli aj hlasy „pôjdeme na nich lopatami“, ale prevážil princíp každého posudzovať individuálne.
Štvrťstoročie po vzniku samostatného štátu sa pozeráme na jeho morálne ruiny. Prišli sme o citlivosť pohľadu, pre ktorý je každá ľudská bytosť jedinečná. Nášmu hrubému vnímaniu je ešte jasné, že tvár človeka nemá zakrývať burka. No už nevnímame, že ju nesmie zakrývať ani hanlivá nálepka či verejnou mienkou prisúdená maska príslušníka opovrhovanej kategórie. Hromadné zatracovanie celých kategórií ľudí nás už netrápi. Zvykli sme si. Rozdávaním vylučujúcich nálepiek sa zapodievame ako národným športom. Je to však šport, ktorý nerozvíja žiadnu cnosť a sú v ňom iba porazení.