Jednoducho sa treba spájať

Dôstojnosť je vraj, napriek poučkám, pre ľudí rovnako dôležitá ako jedlo, tekutiny, prístrešok a pod. Každý človek potrebuje byť dôstojnou súčasťou spoločnosti.

04.01.2017 10:00
debata (5)

Dôstojnosť je vraj, napriek poučkám, pre ľudí rovnako dôležitá ako jedlo, tekutiny, prístrešok a pod. Každý človek potrebuje byť dôstojnou súčasťou spoločnosti. Dôstojnosť sa spomína aj v súvislosti s chudobou, ktorá dokáže uvrhnúť človeka do beznádeje. Človek odtrhnutý od možnosti spravovať svoje vlastné veci a veci verejné – a odtrhnutý od možnosti podieľať sa na tvorbe a rozdelení národného bohatstva sa necíti dôstojne a ak nerezignoval, nevyhnutne hľadá alternatívy.

Dôstojnosť nie je ekonomickým termínom, nerátame s ňou v ekonomických modeloch, napriek tomu by ekonómia a ekonomika mali slúžiť pre dôstojný život ľudí, či sa narodili slepí, chromí, ako autisti, alebo ako obchodní géniovia. Zvlášť cez vianočné sviatky cítime, že musíme žiť všetci spolu a na to potrebujeme súdržnosť, spolunáležitosť a solidaritu spolu so základnou odvahou. Z mojej skúsenosti tvrdím, že na Slovensku je potreba solidarity a zdieľania hlboko zakorenená u absolútnej väčšiny ľudí.

Ak by sme sa dokázali držať všeobecných princípov, ktoré nás spájajú, ak by sme sa držali reálnych výsledkov, a nie sľubov a planých nádejí, ak by sme nemali potrebu nakydať aj na tých pár politikov, ktorí sa tešia úcte, nemuseli by sme odchádzať za prácou do zahraničia, nemuseli by sme mať toľko chudobných, vy­lúčených a odmietaných a nemuseli by sme toľkých posielať k podivným a nebezpečným sektám a stranám.

Čím ďalej, tým viac ľudí si začína uvedomovať potrebu nerezignovať na štát. S nikým sa nebaviť a starať sa sám o seba bolo prospešné pre komunistických papalášov, ale nie pre normálne fungovanie v demokratickej spoločnosti.

Vieme si jasne povedať, že mnoho vecí, chvalabohu, na Slovensku funguje – a mnoho iných vecí je v úplne katastrofálnom stave. Napríklad dodnes nevieme pohnúť so zbytočným byrokratickým obťažovaním ľudí a firiem, so zbytočnou regulačnou záťažou, ktorá zabíja pracovné miesta, s tými základnými školami, ktoré majú zúfalé výsledky, s tými samosprávami, ktoré nezabezpečujú ani základné služby, s toaletnými papiermi v nemocniciach, s ustavičnými pokusmi legitimizovať úplatky lekárom, s nebezpečnými sudcami atď.

Dobre, nič nové, ale riešenie nie je možné bez spoločenskej podpory jasnej väčšiny a aktívnych jednotlivcov. Partia uvedomelých podnikateľov – záchrancov Slovenska, ktorá sama najlepšie vie, čo potrebujeme a v kútiku vymýšľa minimálne svetové riešenia, nie je to pravé. To sme sa už na vlastnej koži naučili.

Rozvoj zaostávajúcich regiónov nie je len ekonomickou, či dokonca iba finančnou záležitosťou. V minulom roku sa ukázalo, že je možné mobilizovať ľudí a zdroje na plnenie konkrétnych priorít – v našom prípade tvorbu pracovných miest.

Zároveň sa ukázalo, že spoločnosť je pripravená na zmenu – na razantné riešenie problémov, pričom omnoho výraznejšiu a aktívnejšiu úlohu musí zohrávať štát so svojimi organizačnými, odbornými a vynucovacími možnosťami.

Ukazuje sa, že je mnoho oblastí, kde nám žiaden trh nepomôže, žiadna výzva, žiadne vybavovanie v Bratislave. Ani žiaden nekompetentný úradník s refrénom „nedá sa“, ktorý tvorí regulácie, ale nemá ani najmenšiu vedomosť o skutočnom živote.

Mimochodom, ukazuje sa aj to, že každá koruna investovaná do zaostávajúcich regiónov sa môže vrátiť v podobe zvýšenej spotreby a dopytu po tovaroch a službách bohatej Bratislave. Mojím hlavným poznatkom z práce v dvanástich zaostávajúcich okresov je, že v skutočnosti Slovensko vôbec nie je také zlé miesto pre život, ako by jeden odčítal zo všetkých našich bulvárnych médií.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #dôstojnosť