Odmietajú sa politicky angažovať, lebo sú presvedčení, že ponúkané strany, hnutia a ich reprezentanti sa líšia predovšetkým vonkajším zafarbením, ale vnútri sú si stále podobnejší. Pravidlá politickej súťaže sa nastavili tak, že súperiace subjekty sa menia na úspešné a neúspešné firmy. A podľa toho sa správajú.
Vnútrostranícky mechanizmus ostáva iba v stanovách. Potvrdzuje sa nebezpečenstvo, ktoré už dávno predvídal pred vyše sto rokmi nemecký sociológ Robert Michels, keď písal, že aj v demokratických stranách nastupuje zákon železnej oligarchie.
Politické strany sa zbavujú starých ideologických predstáv, ktoré nenahradzujú novými. Tlačia sa do širokého stredu a prestávajú byť nositeľom hodnôt. Vzájomná polemika vnútri nich pripomína škriepku rozhádaných susedov či psí brechot, ale nie tvorivý zápas myšlienok a koncepcií.
Pôvodný cieľ strán – reprezentovať veľké sociálne a názorové spektrum – sa mení na presadzovanie skupinových, rodinných, moderných klanových a individuálnych záujmov. Teda vraciame sa stáročia dozadu, keď veci verejné ostávali v rukách početne málo vyvolených. Z pôvodnej myšlienky demokracie založenej na širokej občianskej spoluúčasti ostáva iba torzo – konkurenčný volebný proces.
Z verejného priestoru sa vytráca vecná a súčasne zrozumiteľná diskusia, ktorá o. i. pomáha občanovi zodpovedne sa rozhodovať. Politika sa mení na biznis. Z voličov sa stávajú spotrebitelia, ktorí sú oslovovaní počas volebnej kampane ako pri komerčnej reklame. Niekto si v hypermarkete ešte kupuje zbytočné veci, iný už odmieta prekročiť jeho brány.
Volebné miestnosti z roka na rok pustnú. A to nie iba pri výbere reprezentantov do Európskeho parlamentu. Občiansku angažovanosť v mimovolebných obdobiach suplujú malé skupiny aktívnych, niekedy až hyperaktívnych jedincov.
Žaba hodená do kotla, v ktorom sa pomaly zvyšuje teplota vody, to nespozoruje a raz sa uvarí. Európa dlho spomínané trendy ignorovala. Kto na ne upozorňoval, toho nepočúvala alebo ostrakizovala. Vážne témy, ktoré trápia väčšinu populácie, prestala vnímať. Kritické upozorňovania sa stali hlasmi volajúceho na púšti.
Netreba sa čudovať občanovi, že ostáva počas volieb doma alebo sa obzerá po nových, formou a obsahom netradičných volebných zoskupeniach, ktoré často nemôžeme nazvať stranami. Posledný rok u nás aj za oceánom ukázal viac ako predchádzajúce, že spoločnosť vyzerá zásadne inak, ako nám ju vykresľuje mainstream. A zrazu prebudení bijú na poplach. Starý kontinent pripomína pacienta, ktorý roky ignoruje zásady životosprávy a naraz ho prekvapí nepríjemný zdravotný nález.
Po páde Berlínskeho múra sa veľa hovorilo tom, že v našom priestore zvíťazil neoliberalizmus, ktorý sa bude šíriť ďalej. Jeho stúpenci opakovali chyby svojich predchodcov z iných myšlienkových prúdov. Z pôvodného pružného myslenia sa stala slepá viera. Hľadanie nových prístupov vytlačil dogmatizmus. Tvorivé diskusie nahradilo opakovanie fráz. Za odlišné názory sa neposielalo do chladných krajín ani do psychiatrických ústavov, ale sa slovne dehonestovalo.
Ako tá žaba vplyvní nespozorovali, že sa mení model civilizácie. Jedno z prvých vytlačených literárnych diel, čínska Kniha premien (I-ťing), často spomína ľudský kolobeh. Už sa stalo mnohokrát, že po počiatočnej vlne nadšenia a aktivity, ktoré prinášajú slušné výsledky, sociálny štatút, bezpečie i vzdelanosť, nastupuje sebauspokojovanie, stagnácia a úpadok. Leňošenie, podobne ako mnohé iné závislosti, si nechceme pripustiť. Keďže sa naše okolie správa podobne, považujeme kult pohodlia za prirodzenú vec.
V novom stave, ktorý vnímajú aj menej citliví jedinci, sme zabudli na tradičný európsky racionalizmus. Nevážime si osvietenskú tradíciu, fundamentalisticky bojujeme proti iným fundamentalizmom. Miesto hlbšej diagnózy spoločnosti a demokratickej diskusie o liečbe a potrebe zásadných zmien počuť panikársky krik.
Akoby nás obchádzalo strašidlo. Hlavný problém sa skrýva v nás. Slová strácajú vážnosť, svojvoľne sa šermuje -izmami, odlišnosť sa automaticky označuje radikálnymi hanlivými výrazmi a potom sa netreba čudovať, že to, čo je nebezpečné, nevieme inak pomenovať.
Zdravý sedliacky rozum pomôže viac ako pseudointelektuálne špekulácie. Nie každý ľudový politik je populista, nie každý populista je extrémista, nie každý extrémista je fašista. Vyvolení zo slonovej kosti šírením nezrozumiteľných viet, sebaprezentáciou a nastoľovaním tém, ktoré drvivú väčšinu obyvateľstva netrápia, spomínané javy nezastavia.
To ostáva na pleciach iných. Ani z najlepších liečebných ústavov nevychádzajú abstinenti, iba abstinujúci alkoholici. Dnes silne sociálne a politický polarizovaná Európa abstinuje ôsme desaťročie od nacizmu. To, či sa k nemu vráti, nezávisí ani tak od jeho dosiaľ málo početných stúpencov ako viac od jeho oponentov.