Na rozdiel od iných však problémy hospodárstva netematizuje priamo, ale ich využíva na vytvorenie podkladu pre príbeh o úsilí otca nájsť cestu k dcére žijúcej v inej krajine. Z politicko-ekonomického hľadiska je kľúčový konflikt medzi ekonomickou racionalitou dcéry a jej odmietnutím u otca. Pozitívnym prvkom je aj jasné pomenovanie problémov spôsobovaných korporátnymi aktérmi, ktorí nasledujú neoliberálnu ekonomickú logiku.
Film tak nie je prvoplánovou antikorporátnou agitkou, ale mnohovrstvovým komplexným dielom o ľudských nedorozumeniach, starnutí, postavení žien v mužskom svete, zmysle života, odcudzenosti a mnohých iných javoch.
Neznesiteľná ľahkosť prepúšťania
Z politicko-ekonomického hľadiska je hlavným pozitívom filmu schopnosť prepojiť neoliberalizmus ako hospodársky problém s neoliberalizmom ako typom ľudskej identity. Postava otca a jeho alter ega – Toniho Erdmanna – v súvislosti s dcérou Ines spochybní ľudskosť tohto typu identity. Absenciu humanistického prístupu potom dobre vidno v tematizovaní prepúšťania zamestnancov.
Pozadím vzťahu medzi otcom a dcérou je dcérino manažérske zamestnanie. Preň zanedbáva svojich rodičov. Jej úlohou je, aby si ju najala ropná firma, ktorá potrebuje prepustiť robotníkov pri ropných vežiach. Odbory tu vystupujú v role akejsi nepríjemnosti a prepúšťanie je nevyhnutnosťou kritizovanou otcom a samotnými Rumunmi.
Ľahkosť, s akou všetci ostatní akceptujú nutnosť prepúšťania, zvýrazňuje diskusia o potrebe modernizácie. Bez prepúšťania nemôže dôjsť k modernizácii, vysvetľuje Ines otcovi. S modernitou kontrastuje „tradičná“ rumunská dedina vedľa ropnej veže. Režisérka prostredníctvom Ines kritizuje aj západný paternalizmus, usilujúci sa o uchovanie tradičnosti. Nesnaží sa však nachádzať prepojenie tradície s modernitou, ale vo vzťahoch medzi Rumunmi a cudzincami si všíma nerovné ekonomické postavenie.
To, čo poznali kolonizovaní v Indii pod britskou nadvládou, poznáme v menej ostrej forme aj my v „našich“ automobilkách a vidíme to v úslužnosti Rumunov a Rumuniek, keď slúžia novodobým kolonizátorom či už ako súčasť bohatšej manažérskej vrstvy, alebo v rolách masérok, prípadne čašníčok. Nezdá sa však, že by ktokoľvek z tejto sféry spochybňoval systém. Ak proti novodobým „kolonizátorkám“ niekto bojuje, tak nepriamo, napríklad nedodávaním podkladov. Tento jav vidíme aj na Slovensku a jeho dôsledkom je odpor voči Západu, či jednoducho kapitalizmu. Na antielitárskom odpore potom stavajú populistické alternatívne médiá, ktoré však nezriedka svoju kritiku doplňujú o rasizmus, či homofóbiu.
Neoliberálna duša
Film okrem hospodárskych neduhov poukazuje aj na problémy spojené s prenikaním neoliberalizmu do ľudských duší. Ukazuje to najmä postava tvrdo konajúcej Ines. Kvalita filmu však spočíva aj v zobrazení ľudskejšej stránky zdanlivo bezcitných aktérov.
Celkové vyznenie filmu dokresľuje premýšľanie o tom, čo to vlastne je ľudskosť, ktorú režisérka Maren Adeová stavia do protikladu voči ekonomickej racionalite. Okrem svojrázneho humoru a tejto filozofickej linky je to však zmienená nejednoznačnosť postáv, ktorá z Toniho Erdmanna robí film roka. Hoci režisérke samej nešlo o to, aby film bol politickou výpoveďou, chcela, aby mal nejaký politický význam. Odvážim sa tvrdiť, že okrem skvelej psychologickej analýzy postáv sa jej podarilo aj toto.