Podľa neho máte v Spojených štátoch vo voľbách iba dve možnosti: buď zvoliť zverencov ústavu pre mentálne postihnutých (čím narážal na republikánskych kandidátov, ktorí v primárkach navrhovali vytvoriť ďalší štát USA na Mesiaci), alebo voliť demokratov, kde „d“ znamená „dissapointment“ (sklamanie). A treba povedať, že to nebýva len také hocijaké sklamanie.
Počas svojho úradovania sa Bill Clinton a jeho administratíva namiesto dohľadu nad veľkými bankami a regulácie finančných trhov vyznamenali zrušením Glass-Steagallovho zákona, ktorý mal zabrániť opakovaniu veľkej hospodárskej krízy. O niekoľko rokov nato, čuduj sa svete, sa vrátila kríza rovnako obávaných rozmerov. Obama, jeho nasledovník z Demokratickej strany, sa prezentoval ako prezident, ktorý zmierni dôsledky krízy napríklad vytvorením miliónov pracovných miest. To síce spravil, no až 94 percent z nich bolo na dočasný pracovný úväzok, dohodu či skrátený úväzok, navyše slabo zaplatených a bez benefitov.
Sociálne rozdiely, ktoré krach do Spojených štátov priniesol, boli naposledy také akútne v medzivojnovom období. Zatiaľ čo majetok 90 percent amerických rodín upadal v dôsledku rastúcej zadlženosti, poklesu hodnoty aktív a stagnujúcich reálnych miezd, vlastníctvo najbohatšieho 0,1 percenta narástlo do takej výšky, že sa vyrovnalo spomínaným 90 percentám. Len šiesti dediči obchodnej siete Walmart majú majetok väčší ako 42 percent Američanov dohromady.
Úspech Walmartu nie je zázračný ani náhodný. Slabo zarábajúcim totiž ponúka nízke ceny, a čím je týchto nakupujúcich viac, tým viac ničí konkurenciu s jej pracovnými miestami. So svojimi nízkymi zárobkami však nikdy nevytvoria taký dopyt, ktorý by ekonomiku naozaj naštartoval. Aj preto je pre väčšinu Američanov ekonomická recesia naďalej veľmi reálna a bez vyhliadok na vymanenie sa z nej.
Keď Obama v roku 2008 zachránil banky pred bankrotom obrovskou injekciou z peňazí daňových poplatníkov, ospravedlnil to slovami, že takto pomáha aj ľuďom. Už omnoho ťažšie sa vysvetľovalo zistenie, že časť peňazí napumpovaných do poisťovacej spoločnosti AIG poputovala na bonusy pre jej zamestnancov.
Liberálny komentátor William Greider vtedy v denníku Washington Post napísal, že ľudia dostali lekciu o tom, kto má moc a kto nie, a že vláda má hromadu peňazí na míňanie, ak si to prajú tí správni ľudia.
Veľa bežných občanov si potom kládlo otázku: A kto zachráni mňa? Prečo sa pomoc nenasmerovala na zastavenie prepúšťania učiteľov či hasičov, na preškolenie prepustených pracujúcich alebo najatie robotníkov na opravu chátrajúcej infraštruktúry? Prečo sa nezachraňujú ľudia, ak prudko klesne hodnota ich nehnuteľností, keď prídu o prácu alebo sa ich dôchodkové fondy dostanú do ekonomického víru, ktorý nespôsobili?
Navyše, štúdia založená na výpočtoch ekonómov MMF zistila, že bez každoročných miliardových príspevkov daňových poplatníkov by mnohé z najväčších bánk pre svojich akcionárov neboli ani rentabilné. Opäť, aký zmysel malo futrovať banky peniazmi namiesto investovania do produktívnej sféry, ktorá dokáže reálne obnoviť dopyt a oživiť ekonomiku?
Za rozhodnutím Američanov zvoliť do pozície novej hlavy štátu neokrôchaného miliardára treba hľadať nevôľu pokračovať so stranou, ktorá, zdá sa, zabudla na ľudí. Mnohí Trumpovi voliči nie sú rasisti, pretože v krajine, kde je 12 percent černochov, volila väčšina voličov za prezidenta raz alebo dvakrát Baracka Husseina Obamu. Bude to skôr tým, že pochodeň nádeje, o ktorej písal ešte predtým, ako ho zvolili, a ktorú následne skutočne niesol, zhasla. Jeho odkaz sa zmenil na takmer absolútnu nedôveru v politikov, či z Demokratickej, alebo Republikánskej strany, stelesnenú v enfant terrible druhej zo strán, ktorá sa k nemu spočiatku ani nehlásila.
To, čo sa však Trumpovi, možno aj nechtiac, už teraz podarilo, je poukázať na sociálne rozpory, panujúce v krajine, na triedny boj, ktorý v nej prebieha. Na zápas medzi finančnými špekuláciami a produktívnym sektorom, vyššími bonusmi bankárov a platmi pracujúcich. Alebo, ako to vyjadril vyradený kandidát Bernie Sanders, zápas o to, či bude Kongres regulovať Wall Street, alebo Wall Street regulovať Kongres.