V prístupovom procese do Európskej únie kandidátske štáty mali aplikovať príslušné acquis, teda mali odvetvia poskytujúce služby vo verejnom záujme liberalizovať, vytvoriť nezávislé regulačné orgány a ich „trhovo orientovaná iniciatíva“ vo väčšine prípadov predstavovala ich privatizáciu. Na základe prvého zákona o regulácii sieťových odvetví z roku 2001 vznikol aj Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ktorý reguluje odvetvia elektroenergetiky, plynárenstva, tepelnej energetiky a vodného hospodárstva.
Ako prekonať rozdiely
Napriek tomu, že európska legislatíva o službách vo verejnom záujme vychádza z politiky voľného trhu, výsledkom politického kompromisu sú rozličné výnimky z pravidiel trhu, súťaže a poskytovania štátnej pomoci. V článku 36 charty sa uvádza: „Únia uznáva a rešpektuje prístup k službám všeobecného hospodárskeho záujmu… s cieľom podporovať sociálnu a územnú súdržnosť.“
Znamená to, že služby vo verejnom záujme sú jednou zo zložiek sociálnej politiky štátu a nástrojom na prekonávanie sociálnych rozdielov. Preto – nech je ich poskytovateľom ktokoľvek – musia spĺňať niekoľko požiadaviek: univerzálnosť, cenovú dostupnosť, plynulosť a kvalitu služby, ochranu spotrebiteľa a pod. Inými slovami, trh s tovarmi a službami týchto odvetví nie je celkom bežným trhom a pri poskytovaní týchto služieb pravidlá trhu musia neraz ustúpiť.
Ani „transparentnú, nediskriminačnú a efektívnu hospodársku súťaž“ v týchto odvetviach, ako sa pôvodne predpokladalo, sa nedarí a ani nemôže vždy zabezpečiť. Verejná výroba, distribúcia a dodávka tepla a pitnej vody, odvádzanie a čistenie odpadovej vody kanalizáciou predstavujú typický lokálny monopol, ostatné sieťové odvetvia niečo ako kvázimonopol.
U nás je väčšina z nich čiastočne či úplne v súkromných rukách. Regulovať súkromný monopol vždy bolo ťažšie ako štátny. Toho sme svedkami i dnes, keď najprv úrad vyhovel poskytovateľom a rozhodol v cene ich tovarov a služieb zvýšiť fixnú zložku na úkor variabilnej, resp. zaviesť nové a v niektorých prípadoch enormne zvýšiť existujúce poplatky.
Nie je to po prvýkrát. Argument súkromného poskytovateľa nie je ťažké pochopiť. Zníženie napríklad spotreby tepla po zateplení, alebo šetrenie vodou, plynom či elektrickou energiou a, samozrejme, pokles ich jednotkovej ceny znižujú jeho zisk. Tieto straty si chce nahradiť a najjednoduchšie je to zvýšením fixnej zložky ceny.
Úrad kapituluje. Namiesto toho, aby prinútil výrobcu či distribútora fixné náklady znížiť napr. investovaním do modernizácie, inováciami a prípadne navrhol štátu, ako ho v tom podporiť. Aká je motivácia spotrebiteľa šetriť na spotrebe tepla, pitnej alebo odpadovej vody, plynu a elektriny za okolností, keď ho za to pokutujú? Očividne žiadna. Že by malo byť v spoločenskom záujme šetriť – napríklad i pre takú maličkosť, ako sú klimatické zmeny, súkromného výrobcu či distribútora nezaujíma.
Štát nateraz bezmocný
Štát si zviazal sám sebe ruky. Podľa § 4 odsek (2) aktuálneho zákona totiž „Štátne orgány, orgány územnej samosprávy, iné orgány verejnej moci ani ďalšie osoby nesmú ovplyvňovať úrad pri vykonávaní jeho pôsobnosti.“
Keď sa prvý raz zákon formuloval, medzi predlohami boli i zákony členských štátov EÚ, ktoré umožňovali do úradu za určitých podmienok zasahovať. Takáto formulácia sa napokon do zákona nepresadila. Ale ani najväčším liberálom na Ministerstve hospodárstva SR v tom čase by neprišlo na um sformulovať § 4 odsek (2) dnešného zákona takýmto spôsobom.
Ak si súčasná vláda pozvala na svoje rokovanie predsedu úradu a presviedčala ho, aby zmenil svoje cenové rozhodnutia, konala v rozpore so zákonom. Jedinou povinnosťou úradu je každoročne predkladať Výboru NR SR pre hospodárske záležitosti výročnú správu. Žiaden iný spôsob zodpovedať sa akejkoľvek demokratickej zložke moci zákon nepredpokladá. Tak si môže úrad vlastne rozhodovať, ako chce – pravdaže v medziach zákona. Jedinou možnosťou je ho napadnúť na súde.
Nezávislému postaveniu úradu odpovedá i faktická neodvolateľnosť predsedu úradu a spôsob jeho vymenovania. Darmo sa opozícia a rôzne spotrebiteľské organizácie toho domáhajú. V úsilí „odpolitizovať úrad“ sme sa dostali do pasce, keď sme stratili akékoľvek legálne nástroje, ako presadiť verejný záujem.
Ak Ficova vláda uhovorila Jozefa Holjenčíka, aby zmenil cenové rozhodnutia, môže nám nateraz odpadnúť kameň zo srdca. Ak si však vládna moc neujasní, ako trvalo dosahovať, aby služby vo verejnom záujme plnili základné požiadavky, ktoré by sme na ne mali klásť, a neprispôsobí tomu i nástroje svojej politiky a legislatívu, zajtra môžeme byť v rovnakej situácii ako dnes.