Nasledovalo zhromaždenie jeho strany v Nových Zámkoch. Bol to zrejme jeden z mnohých ich mítingov, tomuto sa však dostalo takej medializácie, pretože mesto jej nakoniec, po tom, čo sa konfrontovalo s rozhorčením občanov, odmietlo svoje priestory poskytnúť.
Reakcia prišla vzápätí. Iný poslanec za ĽS NS, ktorý nemá problém na bratislavskej Hlavnej stanici útočiť na matku s dieťaťom a spochybňovať smrť miliónov obetí nacizmu, vyhlásil, že za tým stoja „mimovládni paraziti“ a Židia. Jeho výrazy bezprostredne odkazujú na slovník, ktorý sprevádzal masové vyvražďovanie veľkých skupín obyvateľstva počas druhej svetovej vojny. Preňho je označenie ľudí za škodcov iba prípravou na ďalší krok – ich elimináciu. V očiach predstaviteľov ĽS NS to už dávno nie sú plnoprávni občania tejto krajiny, ale „nepriatelia národa“.
V mnohom im veci uľahčujeme. Od volieb v marci 2016, keď sa fašisti banskobystrického župana dostali do parlamentu, neprešiel ani rok a naša spoločnosť sa prepracovala do akejsi zvláštnej fázy akceptovania. A to už nehovoriac o tých politikoch, ktorí sa svojou rétorikou pokúšajú „autentickej hnedej“ konkurovať alebo včleňovať do štruktúr, či už zľava, alebo sprava. Jedni vravia, že extrémistov treba ignorovať, že sa im zbytočne dáva priestor. Iní zasa ich názory bagatelizujú, pretože fašizmus predsa už bol a nemôže sa opakovať. Prijímajú sa bezzubé opatrenia, ktoré napokon aj tak nič nevyriešia. Kopia sa formálne podujatia plné prázdnych rečí, ako treba proti extrémizmu bojovať.
Častým argumentom vo všetkých debatách je, že extrémistov podporujú ľudia, ktorí si takto kompenzujú svoju ťažkú sociálnu situáciu a neschopnosť štátnej moci ju riešiť. Vraj, čo im zostáva? Oni jednoducho fašistov voliť musia, lebo im veľa sľubujú. Čo na tom, že banskobystrický župan od začiatku svojho funkčného obdobia nabehol na spôsoby „papaláša“ a hospodári netransparentne s verejnými zdrojmi.
Kedysi som si naivne myslela, že s nimi treba hovoriť. Pýtať sa ich, či naozaj je riešením zlého života nenávisť k ostatným. Či si vedia predstaviť, že jedného dňa sa obmedzia práva ich susedov, spoluobčanov a budú vydaní napospas svojvôli blúznivcov považovaných – či už na základe svojho pôvodu, alebo výzoru – za vyvolených. A či je v poriadku, keď niekoho urážajú či zbijú len pre jeho vzhľad, názory alebo spôsob života? Čoraz viac známych mi však vraví, že sa o to pokúšalo, no bez výsledku. Voliči ĽS NS povedali, že ich to nezaujíma.
Od marca 2016 už nik nemôže tvrdiť, že nemá jasno v tom, čo sa tu deje. Označovanie spoluobčanov za zradcov, parazitov a nepriateľov je iba prípravou na reálne zoznamy. Pritakávanie najhorším momentom našich dejín – či už je to antisemitizmus a xenofóbia našich národných dejateľov, alebo vojnový Slovenský štát – túto kultúru a spoločnosť len znehodnocuje. Postupne sa tu narušuje krehká spoločenská dohoda, čo je ešte v civilizovanej spoločnosti akceptovateľné, a to vždy viedlo ku katastrofe A jej dôsledky pocítime všetci, tak ako ich pocítila vojnová Európa alebo balkánske štáty v 90. rokoch.
Nám, ktorí sa s fašizáciou našej krajiny nechcú zmieriť, ostáva iba jediná možnosť – tak ako novozámockí občania, ale aj ich primátor – alebo v inom prípade dekan Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity – dať najavo verejne svoje rozhorčenie nad prejavmi nenávisti. Pretože ľahostajnosť, ignorovanie, akceptovanie či bagatelizovanie je cesta do záhuby nás všetkých.