V súčasnosti je jeho masová dostupnosť nasýtená a sieť vysokých škôl dostatočne vybudovaná, pokiaľ ide o jej extenzívnosť dokonca s istými znakmi predimenzovanosti. V dôsledku masifikácie dosiahlo Slovensko dobrý európsky štandard vo vysokoškolsky vzdelanej populácii, ako aj v podiele nástupu na vysokú školu z populačného ročníka (takmer 60 % v roku 2015).
Potrebujeme, aby sieť našich vysokých škôl bola pluralitná, optimalizovaná a konsolidovaná svojím rozsahom i kvalitou.
Druhým základným faktorom vývoja našich vysokých škôl od roku 1999 bol Bolonský proces. Priniesol diferenciáciu štúdia podľa troch základných stupňov a vyššie nároky na mobilitu študentov, učiteľov, ako aj vyšší stupeň otvorenosti v rámci európskeho vysokoškolského priestoru.
V dôsledku Bolonského procesu získali naše vysoké školy niektoré atribúty moderného akademického prostredia, ale ďalšie za ním značne zaostali. Najmarkantnejším príkladom je akreditačný proces, uzavretý a odtrhnutý od európskych štandardov, čoho dôkazom je nielen status našej Akreditačnej komisie, no i nefunkčné kritériá tzv. komplexnej akreditácie alebo rigidná kategória tzv. garanta študijného programu, neexistujúca vo vyspelom akademickom svete.
Takýto vývoj priniesol i ďalšie problémy súvisiace najmä so zabezpečovaním kvality v oblasti vzdelávania i vedeckého výskumu a ďalších tvorivých činností a poslaní vysokého školstva. V situácii všeobecného podfinancovania celej tejto sféry prevládol konkurenčný zápas o zdroje a existenčný zápas o zachovanie aspoň na úrovni základnej reprodukcie a prežitia.
V centralizovanom a unitárnom systéme riadenia z úrovne ministerstva dokázali všetky subjekty prežiť a zabezpečiť si financovanie aspoň na tejto úrovni, hoci neraz aj jeden na úkor druhého. Akademická súťaž medzi nimi negenerovala dostatočnú kvalitu a užitočná kooperácia bola vopred anulovaná.
Všetky hlavné nástroje vysokoškolskej politiky – legislatíva, systém financovania, akreditačný proces a model evaluácie – zlyhávali. Dodnes neprinášajú žiaduce roztriedenie a rozvrstvenie svojej siete ani podľa kvality, ani podľa sily akademickej tradície a veľkosti potenciálu, ani podľa poslania a iných kritérií.
To neznamená, že vysoké školy na Slovensku sú všetky na rovnakej úrovni alebo že všetky dosahujú rovnako kvalitné či nekvalitné výsledky. Sieť našich vysokých škôl je už teraz diferencovaná, jednotlivé školy sa vyprofilovali do vlastnej podoby, ale túto profiláciu prevažne motivovali vonkajšie podmienky na prežitie a prispôsobenie sa unitárnemu systému.
Ten si vyžadoval od všetkých takmer všetko, než na základe vlastného strategického rozhodnutia byť kvalitnou vysokou školou, zameranou na istú vzdelávaciu či vednú oblasť, spoločenské poslanie a regionálne služby a podobne.
V tejto situácii sa stala problémom aj integrita vysokých škôl a autentická akademická motivácia ich pracovníkov, napĺňanie autentických akademických hodnôt a princípov dobrými akademickými praktikami. Výsledným súčasným stavom je, že diferenciácia a diverzifikácia nášho vysokoškolského priestoru je nedostatočná a vyžaduje si prehĺbenie, ktoré povedie k optimalizácii a konsolidácii siete vysokoškolských inštitúcií.
S ohľadom na vysokú dynamiku vývoja a meniace sa prostredie a potreby spoločnosti a z hľadiska potreby efektívnosti vysokoškolského systému by sa na Slovensku v ďalšom období nemalo uvažovať o metóde kategorizácie vysokých škôl z úrovne ministerstva. Táto metóda sa neosvedčila v žiadnej z krajín s vyspelým, resp. rozvíjajúcim sa akademickým systémom.
Vysoké školstvo ako celok musí byť schopné reagovať na stále vznikajúce a meniace sa potreby spoločnosti, čo si vyžaduje, aby jednotlivé vysoké školy mali možnosť pružnej reakcie na tieto potreby a mohli sa individuálne profilovať v oblastiach, v ktorých majú najväčšie predpoklady na úspešné pôsobenie.
Potrebujeme, aby sieť našich vysokých škôl bola pluralitná, optimalizovaná a konsolidovaná svojím rozsahom i kvalitou, aby typológia vysokých škôl odrážala ich spoločenské poslanie a rozmanitosť vzdelávacích potrieb obyvateľstva. Diferenciácia a diverzifikácia siete by sa preto mala realizovať na základe ich sebaprofilácie prostredníctvom strategického dlhodobého zámeru, ktorý každá vysoká škola realizuje autonómne a s plnou zodpovednosťou.
Kľúčovým nástrojom realizácie poslania každej vysokej školy by mal byť jej vnútorný systém zabezpečovania kvality, pravidelne preverovaný akreditačnou agentúrou. Tak sa bude dať zaručiť, že na našom akademickom trhu budú pôsobiť iba kvalitné školy, pričom kvalita nie je monolitná ani jednorozmerná veličina.