Charita chudobu nerieši

22.02.2017 09:00

Všetci sme počuli, že podstatou plesov, možno väčšiny z nich, je primárne charita. Z tohto dôvodu by sme mali podobné akcie vnímať pozitívne, dokonca si z nich brať príklad. Môžu slúžiť ako vzor zodpovedného etického prístupu hodného nasledovania či ako akási pripomienka, že aj na Slovensku máme správnych ľudí na správnom mieste. Otázka charity je však omnoho komplikovanejšia.

Opomeniem pozadie, vplyv a praktiky niektorých účastníkov. Nie však preto, že by som chcel niektoré morálne a vážené osobnosti vyzdvihnúť, ale preto, že to nie je podstatné. Je najvyšší čas, aby sme si na Slovensku prestali všímať len osoby a sústredili sa predovšetkým na mechanizmy a vzťahy, ktoré sú zodpovedné za kultivovanie verejného priestoru a v konečnom dôsledku aj jednotlivcov.

Späť k charite. Po dlhej dobe divokej privatizácie, mafiánskych praktík a totálneho zneváženia občianskej spoločnosti sme si akosi zvykli, že všetko je negatívne a stali sme sa apatickí. V takejto nálade sa nám môže zdať každý dobrý skutok ako niečo výnimočné, niečo hodné glorifikácie. Ale rôzne plesy a benefičné akcie už niekoľký rok nastoľujú neviditeľnú, zato nástojčivú otázku, či máme skutočne glorifikovať inštitucionali­zovanú charitu.

Ak chceme otázku zodpovedať, musíme sa poobzerať okolo seba a uvedomiť si, v akom historickom a civilizačnom kontexte sa nachádzame. Predovšetkým treba povedať, že každá civilizovaná spoločnosť má nejakým spôsobom vyriešenú otázku starostlivosti o starších, mladších, utláčaných, marginalizovaných a chudobných. I keď treba už konečne povedať, že chudoba nie je problém jednotlivcov, ale systémový problém. To, že existuje zopár ľudí, ktorí si za svoj osud „môžu sami“, predsa nemôže byť meradlom pre nastavenie celej spoločnosti! Dôležité je, že spoločnosť musí považovať spomínanú starostlivosť za svoju povinnosť, nielen za akt dobrej vôle. To znamená, že ani charita ako taká sa nemôže vnímať ako niečo, čo si máme vážiť a velebiť. V konzervatívnych kruhoch bola charita vždy morálnou povinnosťou tých šťastnejších.

Pokiaľ ide o historický kontext, treba povedať, že charita ostala po druhej svetovej vojne vytlačená na okraj, pretože minimálne európsky konsenzus sa pretavil do podoby fungujúceho sociálneho štátu. Starostlivosť o ľudí, ktorých osud tvrdo poznačila lotéria života, prevzal do rúk štát. Čo je však najpodstatnejšie, ohľadom tejto starostlivosti existoval verejný súhlas, pretože ju ľudská spoločnosť vnímala ako prirodzenú povinnosť a prevenciu pred sociálnymi nepokojmi, tendenciami k autoritárskym praktikám či dokonca pred vojnou. Ako v prípade charity, tak ani v prípade sociálnej starostlivosti vedenej štátom nehovoríme prednostne o pomoci, ale jednoducho o povinnosti a spoločenskej zodpovednosti.

Často sa stáva, že diskusie týkajúce sa charity sa vedú buď v jej prospech, alebo celkom proti nej. V takom prípade sa každý jeden človek, ktorý by spochybnil nezištnú pomoc smerujúcu k tým menej šťastným spolupútnikom, javí ako mizantrop. Otázka však vôbec neznie, či charita má, alebo nemá zmysel. To, ako vnímame charitu, je prejavom súčasnej politickej klímy a spoločnosti, ktorá si ani nevšimla, že v konečnom dôsledku rezignovala na chudobných a trpiacich. Úspech sa stal posvätnou mantrou a charita obdivuhodným činom.

Spoločnosť, ktorá povýši starostlivosť o ľudí, ktorí z rôznych dôvodov nedokážu uskutočňovať vlastný dôstojný život, na svoju povinnosť, je morálne vyspelejšia. V konečnom dôsledku charita existuje tam, kde zlyháva štát, čiže spoločnosť. Namiesto návodov na úspešný život a rôznej motivačnej literatúry by sme mali siahnuť po knihe Georgea Orwella Na dne v Paríži a Londýne a prehodnotiť, čo považujeme za úspech a čo je podľa nás chudoba.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#chudoba #charita
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk