Dve tváre Smeru

Hlava štátu dlhodobo apeluje na svedomie politikov, aby dali priechod spravodlivosti a zmazali tento biľag z našej ponovembrovej histórie. Nikto sa nečudoval ani rozjatreným emóciám užialenej matky Róberta Remiáša, keď po viac ako dvoch desaťročiach opätovne prežívala tragický koniec svojho syna na plátne, a nie a nie sa dovolať spravodlivého trestu pre jeho skutočných vrahov a osnovateľov.

Čo však nikto nečakal, bola bezprostredná reakcia podpredsedu Smeru a ministra kultúry Mareka Maďariča, ktorý šokoval médiá bezprecedentným vyjadrením, že ak by bol poslancom, hlasoval by za zrušenie Mečiarových amnestií (a to aj napriek tomu, že pozná dlhoročne opakované mantry Smeru o ich nezrušiteľnosti). Hoci Smer vyhlasuje, že sú právnou žumpou či suterénom, na parlamentnej pôde ich jeho poslanci doteraz vždy odmietali zrušiť svojou účasťou na kvóre ústavnej väčšiny. Ich postoj od počiatku zdieľala aj Slotova či súčasná Dankova SNS.

Súdny človek vrátane voličov Smeru si aspoň v duchu musí klásť rečnícku otázku: Čo vlastne Smer sleduje týmito dvoma komunikačnými tvárami smerom navonok? Jednou neoblomnou, ktorá koldokola zotrváva na odmietavom postoji k ich zrušeniu, a druhou vľúdnejšou. Je za tým skutočná Maďaričova rebélia ako umelecky citlivejšej duše vzprierajúca sa bezduchej podriadenosti straníckeho videnia niektorých problémov malého slovenského sveta? Alebo je to dômyselný a pred voličským plebsom starostlivo maskovaný marketingový kalkul Smeru, ktorý mu na mieru šije komunikačný tím Úradu vlády?

Ak vnímavejší pozorovateľ dlhodobejšie sleduje komunikačnú stratégiu vedenia Smeru voči koaličným partnerom, prípadne opozícii, tak sa v nej dajú vybadať nielen niektoré charakteristické črty, ale aj odlišné partitúry pre jej straníckych lídrov. Premiér a líder Smeru v nej hrá prirodzene prvé husle. Jeho part akoby ho predurčoval do polohy supermana, ktorý nech by bol kdekoľvek a akokoľvek zaneprázdnený, vždy má dostatok energie a bdelosti, aby v pravý čas rázne zasiahol, ako sa na najakčnejšieho hrdinu našej politickej scény patrí. A aby v mene rozhorčeného národa buď priamo pred kamerami rázne roztrhal skrivodlivé faktúry za zvyšovanie cien energií, ktoré ušli pozornosti jeho nominanta z nezávislého regulačného úradu. Alebo zastaví vlastným telom „zajacoviny“, ktoré iba hľadajú potenciálne možnosti, ako prekryť nezanedbateľné manko najväčšej štátnej zdravotnej poisťovne.

Kým podpredseda Smeru Robert Kaliňák ironicky zhadzuje médiá za to, že mu vyčítajú chabé výsledky v boji proti korupcii, pretože v jeho protikorupčnej sieti sa netrepoce ani jediná veľká ryba, superman Smeru vyhlasuje príživníckym kmínom prisatým na štát vojnu za spoločným rokovacím stolom s donedávna nepriateľskými a nanajvýš zaskočenými treťosektorovými „partnermi“. A navyše posmeľuje verejnosť, aby ohlasovala každé podozrenie z rozkrádania verejných prostriedkov. Akčná partitúra predsedu Smeru preniká dokonca i do agendy visegrádskej štvorky v rámci EÚ, v ktorej sa podujíma na ochranu podvedeného slovenského spotrebiteľa veľkými nadnárodnými korporáciami zo „starých“ členských štátov únie pre odlišnú skladbu dovážaných potravín u nich a v krajinách V4. Ani zatiaľ úspešne skoncipovaná komunikačná stratégia pre lídra Smeru, čoby akčného dobrodinca a ochrancu bezbranných a chudobných, ktorú jeho oponenti vnímajú ako číry populizmus, nemusí byť všemohúca. Aj keď je nateraz účinná, triumfátorská a bezalternatívna voči bezzubej opozícii. Voči koaličnej SNS sa však Smeru môže časom aj vypomstiť. Ani najakčnejší hrdina, ktorý dáva definitívny glejt všetkým straníckym rozhodnutiam strany (vrátane personálnych), nebude donekonečna stíhať upratovanie prepukajúcich káuz na všetkých frontoch.

Aj preto má Smer v komunikačnej stratégii zakomponovanú ako poistku aj svoju prívetivejšiu tvár voči svojim konkurentom a oponentom. Ňou nastavuje v predstihu verejnosti i médiám aj svoju prijateľnejšiu, zatiaľ skôr skrytú tvár Smeru, ktorej cieľom je posilniť jej budúci koaličný potenciál či voličskú akceptáciu v poficovskej ére.

Táto druhoplánová prijateľnosť Smeru (reprezentovaná Maďaričom, Pellegrinim a Kažimírom) má byť nielen prevenciou pred tým, aby Smer nedopadol ako HZDS a SDKÚ, ale aj signálom pre voliča, že Smer nie je stranou jediného muža. Že v ňom vládne názorová sloboda, ktorá bude môcť byť odrazovým mostíkom jeho prípadnej transformácie na koaličnú stranu prijateľnú pre partnerov v širšom spektre nielen stredovo-ľavicových strán, ale aj v širšom ko­aličnom spektre štandardných strán.