Predtým riadil Slovenskú poštu a robil to zrejme dobre, keď ho Smer-SD poveril riadiť tento nepochybne najzložitejší rezort. Otázkou je, či nominácia technokrata na túto pozíciu bola najvhodnejším riešením. Je pravdou, že doterajší ministri technokratmi neboli a presadzovali, žiaľ, prevažne niečie, prípadne i svoje záujmy. Záujem verejný, t. j. záujem spoločnosti o zdravie, bol na vedľajšej koľaji. Zdravie sa redukovalo na individuálny statok, čiže na tovar, na ktorom sa dá dobre, dokonca veľmi dobre zarobiť. Tento princíp sa v priebehu rokov dostával čoraz viac do zdravotníckej politiky.
Cui bono?
Riadenie zdravotníctva nie je najzložitejšie preto, že zahŕňa mnoho „pododvetví“: ambulantnú starostlivosť, nemocničnú starostlivosť, liekovú politiku atď. Ani preto, že v ňom obieha veľký finančný balík.
„Ariadninou niťou“ ministra vlády s dominanciou sociálnodemokratickej strany, ktorá by ho v tomto labyrinte mala viesť správnym smerom, by mal byť verejný záujem o zdravie. Nie som si však zatiaľ istá, či sa to ministrovi zdravotníctva dostatočne darí.
Najzložitejší je preto, že sa v ňom križuje taký počet vzájomne kontroverzných záujmov, že ho technokrat Drucker – v porovnaní s takmer nekonfliktnou poštou – sotva môže zvládnuť. Už i on priznáva, že ide o zložitý rezort: „Je dosť vyčerpávajúce nachádzať konsenzus s mnohými ľuďmi.“
Okrem tzv. systémových hráčov (napr. Penta Investments s poisťovňou Dôvera, so sieťou nemocníc, polikliník a lekární Dr. Max), je to zopár desiatok asociácií, odborových združení, komôr a pod. vyjadrujúcich rôzne organizované záujmy napr. štátnych nemocníc, súkromných nemocníc, súkromných lekárov, lekárov všeobecných a odborných, zdravotných sestier, atď. a na konci i pacientov. Každý presadzuje svoj záujem. „Ariadninou niťou“ ministra zdravotníctva vlády s dominanciou sociálnodemokratickej strany, ktorá by ho v tomto labyrinte mala viesť správnym smerom, by mal byť verejný záujem o zdravie. To neznamená, že nemá byť i schopným vyjednávačom pri hľadaní kompromisu medzi čiastkovými záujmami. Nie som si však zatiaľ istá, či sa to ministrovi a jeho rezortu dostatočne darí.
Čo s VšZP?
Možno má Lekársky odborový zväz pravdu, keď vo svojom otvorenom liste premiérovi R. Ficovi upozorňuje, že medializované návrhy ozdravného plánu Všeobecnej zdravotnej poisťovne (VšZP) ju majú diskreditovať so zámerom „spustiť odchod poistencov do konkurenčných poisťovní“. A dodáva: „Kto by z takéhoto prestupu poistencov najviac profitoval, asi netreba zdôrazňovať.“ Isté je, že viaceré návrhy ozdravného plánu VšZP vyvolali taký odpor, že premiér vo zverejnenom telefonáte s jej riaditeľom Miroslavom Kočanom predniesol vetu, ktorá asi vojde do dejín politického jazyka: „Nechápem, kde na tie hovadiny chodíte.“
VšZP urýchlene navrhla, že z pôvodných úsporných opatrení niektoré stiahne. Je medzi nimi i neuhrádzanie zdravotníckych pomôcok, „ktoré majú sociálny účel, a nie zdravotný, napríklad postele, plienky, zdravotné pomôcky uľahčujúce osobnú hygienu“. No medzi stiahnutými opatreniami je i zníženie obchodnej prirážky veľkodistribútorov liekov a lekární, ktoré mohlo poisťovni ušetriť niekoľko desiatok miliónov. Zrejme VšZP neodolala tlaku distribútorov liekov, ktorí bohatnú napr. i na „reexporte“ nedostatkových liekov, ako aj tlaku siete lekární.
Nezáleží na tom, kto prvý upozornil na riziká „záchrany“ VšZP presunom akcií štyroch ústavných zariadení do jej základného imania. Medzitým rezort zrušil zmluvu so spoločnosťou, ktorá mala urobiť ich ocenenie, ale, ako sa zdá, zámeru sa celkom nevzdal a riziká potenciálne zostali. Bolo by preto potrebné, aby aj toto opatrenie bolo zahrnuté pod hlavičku „Nechápem, kde na tie hovadiny chodíte“. Hoci o ,,hovadinu" v žiadnom prípade nejde.
Čo zaručuje programové vyhlásenie vlády
PVV sa zaväzuje k tomu, aby „systém solidarity garantoval ochranu a dôstojnosť pre najslabšie sociálne skupiny, znevýhodnených, ako aj chronicky chorých občanov pri poskytovaní bezplatnej zdravotnej starostlivosti“. Z tohto nie je celkom zrejmé, či sa bezplatná zdravotná starostlivosť, ktorá, mimochodom, nie je bezplatná, vzťahuje iba na sociálne najslabšie skupiny. Zavedenie doplnkových ordinačných hodín, počas ktorých si pacient bude musieť hradiť zdravotnú starostlivosť, bude dokonca znamenať, že za ňu pacient zaplatí dvakrát. Akoby bol „dvakrát zdanený“: raz povinným zdravotným odvodom, po druhý raz platbou „na ruku“ za ošetrenie po riadnych ordinačných hodinách. To si bude môcť dovoliť iba dostatočne solventný pacient.
Jeho normálna reakcia bude využiť svoju politickú moc na presadzovanie zníženia odvodov do zdravotného poistenia. Skôr-či neskôr sa mu to môže podariť a systém solidarity v zdravotníctve sa bude naďalej redukovať alebo dokonca zanikne celkom. Otázkou je, či ministerstvo zdravotníctva iba zle „vidí za roh“, alebo ide o čísi skrytý zámer. Dodajme, že tentoraz by to nebol ani záujem súkromných zdravotných poisťovní, ktoré z povinného poistenia profitujú.