Z Pyrrhovho víťazstva sa môže (krátko) tešiť aj tá časť schudobnenej strednej vrstvy a robotníckej triedy, ktorá v minulosti za svoj relatívny materiálny vzostup vďačila práve povojnovému boomu v uhoľnom priemysle, a pre ktorú z hmotného hľadiska môže znamenať prechod na alternatívne zdroje stratu zmysluplnosti jej povolania a celkový pocit spoločenskej „zbytočnosti“.
Trump si kupuje lacnú popularitu rečami o energetickej nezávislosti krajiny, ktorej je prezidentom, ale oživovanie rétoriky progresu iba preto, že dobre znie, ešte neznamená, že sa skutočne oživiť dá.
Nie nadarmo dodal Trump pre týchto „rozhorčených“ povzbudzujúce slová: „Robím historické kroky, ktoré odstránia obmedzenia zo severoamerických energií, zabránia štátnemu zasahovaniu a znemožnia regulácie vedúce k ničeniu pracovných miest.“
Hlavným terčom Trumpovho dekrétu je Obamov Plán pre čistú energiu, ktorý vyžaduje postupné znižovanie emisií skleníkových plynov po roku 2020. Tým by USA smerovali k naplneniu svojich záväzkov vyplývajúcich z Rámcovej zmluvy OSN o klimatických zmenách, ktorá bola prijatá na konferencii v Paríži v decembri 2015 a do platnosti vstúpila v novembri 2016.
Parížska zmluva tak nadväzuje na Kjótsky protokol z roku 1997, podľa ktorého sa záväzok znižovať emisie skleníkových plynov pochopiteľne týka najpriemyselnejších krajín sveta. „Antisystémoví“ voliči však jasajú z opačného trendu.
„Ich“ prezident zrušil moratórium na ťažbu uhlia a odvrátil sa od opatrení znižujúcich emisie pri výrobe ropy a plynu. To všetko len preto, že „končí vojnu proti uhliu“. Populistickejšie to už ani nemohol povedať a tisíckam ohrdnutých tým „vrátil“ stavovskú česť.
Už v prvých dňoch, keď sa Trump ocitol v úrade, zmizli zo stránok Bieleho domu zmienky o zmene klímy a nahradili ich koncepcie zaoberajúce sa dereguláciami a znižovaním cien energie. Trumpova administratíva zmrazila financovanie Spoločnosti pre ochranu životného prostredia (z ktorej pôdy demonštratívne hlása svoju uhoľnú revolúciu), čím ohrozila výskumné programy smerujúce k zisťovaniu nových možností výroby energií s ohľadom na kvalitu ovzdušia.
Úrady poverené ochranou životného prostredia a reguláciami energetiky obsadil ľuďmi, ktorí rovnako ako on popierajú vplyv človeka na klimatické zmeny a nepokryte zastávajú záujmy biznisu s fosílnymi palivami.
Nedávno aj denník Pravda informoval, že Trump podpísal vykonávacie nariadenia povoľujúce výstavbu ropovodov DAPL a Keystone XL cez posvätné územia Siouxov, rezerváciu Standing Rock, spoločnosťou Energy Transfer. Ako inak, má v nej aj vlastné investície.
Navyše, Trump nedáva zelenú len žralokom na území USA – tým sa často najlepšie darí v krajinách, v ktorých bujne prekvitá korupcia a ktorých vlády sú často ochotné nasadiť armádu, pokiaľ ide o chránenie záujmov nadnárodných firiem.
Ich „nadnárodnosť“ Trumpovi neprekáža, pokiaľ sa tým bránia takzvané „národné“ záujmy jeho veľmoci: za všetky spomeňme aspoň ropnú spoločnosť Texaco, ktorá vedno s neslávne známou Shell šíri dogmu o nevyčerpateľnom pokroku najmä v Južnej Amerike a západnej Afrike, kde si (najmä) gerilový boj miestnych obyvateľov vyžiadal desaťtisíce ľudských obetí.
Ostatné obete sú riečna a pralesná fauna a flóra, ktorých nedostatok vyháňa zo svojich území aj tých, ktorí prežijú nájazdy ťažobných magnátov z večne lačného Severu. Ide najmä o oblasti Bolívie a ďalších andských krajín a početné ťažobné spoločnosti fungujúce často pololegálne na zdanlivo nekonečných územiach Brazílie. V ich prospech hrá to, že osud tamojších obyvateľov prvý svet neveľmi zaujíma a ich stanovisko nikto neberie vážne. Napriek tomu, že práve na ich slová dochádza.
Dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš, a nech sú Trumpove kroky akokoľvek bombastické, sú tým grotesknejšie, čím tragikomickejšie pripomínajú kŕč kráľa, ktorý je nahý, alebo smutný sebaklam bývalej miss krásy usilujúcej sa vtesnať do šiat z čias, keď mala dvadsať.
Áno, Trump si kupuje lacnú popularitu rečami o energetickej nezávislosti krajiny, ktorej je prezidentom, ale oživovanie rétoriky progresu iba preto, že dobre znie, ešte neznamená, že sa skutočne oživiť dá. Odhliadnuc od toho, že rýchlo nadobudnutá popularita mu niekoľkonásobne rýchlejšie klesá, bombastický – nebombastický. „Times they are a changin'“, spieval Bob Dylan. Časy sa menia.
Pokus o záchranu produktivistickej paradigmy a anglosaskej neoliberálnej teórie o liberalizácii trhu s energiami, ktorá minimálne od čias Margaret Thatcherovej a Ronalda Reagana hlásala pokles cien energií v dôsledku konkurencie medzi privatizovanými spoločnosťami, vyznieva možno efektne, ale je to už len labutia pieseň niekoľko sto rokov trvajúcej éry, ktorej dinosauri sa ešte s detinskou zaťatosťou držia predstavy, že môžu rozkazovať vetru aj dažďu a viezť sa v prvej triede až do konca svojich dní.