Samotná okupácia Krymu a neskoršia anexia na výraznejší odpor nenarazila. Aktívni stúpenci ukrajinskej štátnosti polostrov buď opustili, alebo zo strachu pred možnými represiami sa prispôsobili novej moci. Týkalo sa to aj Krymských Tatárov, ktorí predstavovali najvýraznejšie proukrajinský segment populácie. Lídri krymskotatárskeho Medžilísu, ako napr. dlhoročný bojovník za návrat Krymských Tatárov do vlasti Mustafa Džemilev, boli neutralizovaní a nemôžu sa na Krym vrátiť vôbec. Hoci Krym neopustili iba aktívni politici, ale aj niekoľko tisíc občanov, najmä z radov krymskotatárskej komunity, nešlo o rozsiahlu migráciu. Na druhej strane počet obyvateľov polostrova sa zvyšuje, pravdepodobne aj v dôsledku príchodu nových federálnych úradníkov a príslušníkov silových zložiek.
Medžilis a ďalšie krymskotatárske organizácie boli zlikvidované, obmedzilo sa aj vyučovanie krymskotatárskeho jazyka. Bolo zastavené aj vysielanie krymskotatárskej televízie ATR, ktorá sa stavala kriticky voči súčasnej ruskej štátnej moci. Podobný osud postihol aj ďalšie kritické médiá. Školy, na ktorých sa vyučovalo v ukrajinčine, boli uzavreté úplne. Komunikácia medzi Krymom a ostatným ukrajinským územím sa postupne obmedzuje. Zo strany Kyjeva bolo zrušené vlakové spojenie. K odcudzeniu obyvateľov Krymu od Ukrajiny prispievajú nielen akcie ukrajinských radikálov, na ktoré doplácalo predovšetkým civilné obyvateľstvo, ale aj ľahkosť, s akou sa Ukrajina vzdala Krymu. Tento proces postupného vzďaľovania Krymu od ostatnej Ukrajiny prebieha aj napriek tomu, že súčasné ekonomické problémy Ruska neumožňujú výraznejšie zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva a nominálne vyššie mzdy či dôchodky negatívne kompenzujú vyššie ceny.
Výraznejšie prejavy nespokojnosti s anexiou sa zatiaľ na polostrove neobjavujú. Na druhej strane RF sa snaží Krym hlbšie integrovať so zvyškom Ruska. Týka sa to nielen infraštruktúrnych projektov, ako napr. budovanie mostného spojenia ponad Kerčský prieliv, spájajúci Čierne more s Azovským, ale aj praktických administratívnych opatrení. Bezprostredne po referende, ktoré medzinárodné spoločenstvo odmietlo uznať, a následnej anexii bol z autonómnej republiky Krym a z mesta Sevastopoľ vytvorený osobitný federálny okruh, čo malo podčiarknuť symbolický význam tohto kroku pre Rusko. V roku 2016 bol tento okruh zlikvidovaný a obe územné jednotky boli začlenené do Južného federálneho okruhu RF.
Vyjadrenia predstaviteľov USA, ktoré aj po zvolení Donalda Trumpa za hlavu štátu podmieňujú zrušenie protiruských sankcií navrátením Krymu pod ukrajinskú suverenitu, svedčia, že Krym zostane ešte dlho v „šedej zóne“ z hľadiska medzinárodného práva. Medzitým sa však aj Ukrajina prispôsobuje novej realite. Ukrajinská vláda sa neponáhľa s plánom na reintegráciu Krymu, hoci na to naliehajú zástupcovia krymskotatárskej diaspóry. Takýto plán by aspoň symbolicky zdôraznil snahu Ukrajiny o obnovenie vlastnej územnej celistvosti. Zároveň však po anexii Krymu významne narástla v ukrajinskej ekonomike úloha Odesy ako prístavného mesta. Aj napriek prítomnosti latentných separatistických nálad, umocnených masakrou na jar 2014, sa Odesa a jej okolie stávajú čoraz obľúbenejším prímorským letoviskom pre občanov Ukrajiny. Ukrajina sa, neraz veľmi komplikovane a s protichodnými výsledkami, snaží budovať svoju štátnosť. V rámci tohto procesu sa snaží negatívne vymedziť voči sovietskemu i veľkoruskému dedičstvu, čo sa týka interpretácie histórie i likvidácie sovietskej symboliky vrátane premenovania ulíc, miest a dedín.
Samozrejme, aj proces približovania Ukrajiny k Západu je veľmi pomalý, Ukrajina sa však mentálne od Ruska vzďaľuje čoraz výraznejšie, hoci tento proces môžu spomaliť a dokonca zvrátiť radikálne projekty eliminácie ruského jazyka z médií v situácii, keď značná časť (možno aj väčšina) mestského obyvateľstva stále používa ruštinu ako komunikačný jazyk. Súčasná ukrajinská garnitúra je predmetom kritiky európskych vlád vzhľadom na pretrvávajúcu vysokú korupciu, na druhej strane sa aj v tejto oblasti udiali viaceré pokroky. Veľkým šokom pre ukrajinskú verejnosť bolo zverejnenie majetkových priznaní politikov, na druhej strane spôsob, akým sa Ihor Kolomojskyj zbavil zodpovednosti za krachujúcu Pryvat banku, svedčí o pretrvávajúcom silnom vplyve oligarchov. Rozhodnutie Európskeho parlamentu zo 6. apríla 2017, na základe ktorého bola pre občanov Ukrajiny zrušená vízová povinnosť pri turistických cestách, je však ďalším krokom, ktorý Ukrajinu od Ruska, ale aj od Krymu, vzďaľuje.