Školám škodí najmä chaos

, 18.04.2017 08:00

Na verejnú diskusiu s autormi dokumentu Učiace sa Slovensko v bratislavskom Divadle Aréna prišlo dvadsať ľudí. Reformný návrh už jednoducho nikoho nezaujíma. Niet sa čo čudovať.

Niekoľkokrát odkladaný dokument obsahuje mnohé kultivované pasáže o školských problémoch. V podstate však neprináša žiadny recept, ako by sa školstvo malo zmeniť.

Má sa regulovať počet detí v osemročných gymnáziách, akurát sa nedozvieme ako. Pedagogické poradenské centrá sa vraj majú zlúčiť. Až na to, že veľa z nich je súkromných, s tými čo? Úplne chýba opis fungovania školskej samosprávy, regionálnej úrovne riadenia, školskej inšpekcie, ale aj nastavenia kurikulárnej politiky. Čiže všetko podstatné.

Dôvodom, prečo sa u nás tak zúrivo „reformuje“, je utkvelá predstava, že zmenu k lepšiemu možno nariadiť zákonom. Školstvo však v prvom rade potrebuje poriadok.

Asi najhoršie je, že dokument žiakov opisuje ako pacientov, ich stav zlepší armáda asistentov a psychológov. Aj v bohatom Nemecku musí dieťa na sedenie so školským psychológom čakať aj mesiace. U nás sa tvárime, že to budeme vedieť robiť na počkanie.

Chýba riadenie

Keď som prišiel na ministerstvo školstva, meškali platby do zahraničných organizácií ako CERN, čo ohrozovalo pozície našich vedcov. Ľudia buď nekomunikovali, alebo spolu bojovali. Napríklad pri príprave štátneho vzdelávacieho programu pre materské školy sa vytvorili dva úplne nezmieriteľné tábory. Napádali sa na konferenciách, rozposielali urážlivé emaily.

Nastavenia nedávali zmysel, napríklad školskí inšpektori s vyššou kvalifikáciou mali nižšie platy ako učitelia, ktorých mali kontrolovať. Ministerstvo nekomunikovalo so školami.

Dotácie tiekli na nezmyselné projekty, zatiaľ čo bratislavskému matfyzu či lekárskej fakulte nemal kto dať peniaze na opravu budov. Chýbali peniaze na vedecké granty.

Na naprávanie takto pokriveného systému nepotrebujete žiaden reformný zámer. Len zatnúť zuby a dennodenne pracovať. Nútiť ľudí, aby na porady chodili vecne pripravení. Postupne za pochybných nominantov hľadať kompetentné náhrady. Čo, mimochodom, vôbec nie je ľahké. Navyše veľa vecí nejde zmeniť za deň, na všetko sú nejaké zákonné postupy, ktoré musíte prepísať.

Práve praktiky v školstve, bohužiaľ, výrazne podrývajú autoritu štátu. Pochybné veci verejnosť ľahko vidí. Aj preto sme postupovali tvrdo. Bez milosti sa zrušila súkromná Goethe Uni, akreditácie postupne strácali rôzne pochybné programy zamerané napríklad na dnes také populárne právo, od Sládkovičova po Banskú Bystricu.

Zároveň sme zjednodušovali život učiteľom aj rodičom. Zakázali sme každoročné prepúšťanie pedagógov na obdobie letných prázdnin, zrušili dochádzanie na komisionálne skúšky rodičov, ktorí sú s deťmi v zahraničí. Školám sme poslali peniaze na nákup angličtiny, aby to nemuseli, ako štvrťstoročie doteraz, robiť rodičia. Našli sme prostriedky na rekonštrukcie zdevastovaných telocviční. SAV dostala peniaze na vedcov zo zahraničia, grantová agentúra APVV zase nové programy, ktoré nová vláda, bohužiaľ, už finančne nepokryla.

Vecí, ktoré treba riešiť, je pritom stále veľa. Zoberme si problém s asistentmi detí s poruchami učenia, ktorý bežný čitateľ ani nepochopí. Až donedávna sme totiž neboli zvyknutí na to, že by v triede okrem učiteľa sedel pri nejakom žiakovi ešte ďalší človek a pomáhal mu.

Niekde sú pritom v triede dokonca dvaja alebo traja. Diagnózy skokovo rastú a reformátori chcú, aby štát dával na asistentov desiatky miliónov eur ročne. Pritom buď sú tie čísla o dramatickom náraste defektov pravdivé, a potom máme vážny problém, ktorý treba začať v spolupráci s ministerstvom zdravotníctva riešiť, alebo niečo nesedí v diagnostike.

Veľa sa hovorí o problémoch s pokazeným mäsom z Brazílie. Minulú zimu sme pripravili usmernenie, ako robiť obstarávania pre školské jedálne tak, aby sa k deťom dostávali čerstvé potraviny. Po voľbách, bohužiaľ, aktivita skončila, pritom aj toto treba riešiť.

Reformy? Skôr poriadok

Na nič z toho nebol potrebný žiaden reformný dokument. Prečo sa u nás tak zúrivo pri každej príležitosti „reformuje“? Prvým dôvodom je utkvelá predstava, že zmenu k lepšiemu v nejakom zložitom systéme možno nariadiť zákonom. Tú podporujú aj médiá, ktoré chcú niečo revolučné, bez ohľadu na to, čo to s ťažko skúšanými školami a ich zamestnancami u­robí.

Jediný minister, ktorý od roku 2000 vydržal na stoličke celé štyri roky, bol Ján Mikolaj. Aj vďaka „reformám“, inak katastrofálnym. Skupiny domácich odborníkov zamestnával ich prípravou, tí ministerstvo nekritizovali, a ticho boli aj médiá. Na ministerstve sa pokojne mohlo pripravovať čerpanie eurofondov a podpisovať IT projekty.

Iste, školstvo potrebuje aj hlboké a citlivé zmeny. Také, ktoré, mimochodom, nebudú vedené módnymi poučkami o tom, že memorovanie je vždy zlé, vyučovanie potrebuje hmlistú individualizáciu a že školy v podstate nepotrebujú disciplínu. Reforma sa pripraviť dá. Učiteľské kolektívy a triedy však potrebujú v prvom rade pokoj, a ten do školstva nevnesiete písaním vízií, na to treba naozaj zodpovedné riadenie. Hlavne sa prestaňme klamať. Školstvo v prvom rade nepotrebuje reformu, potrebuje poriadok.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#vzdelávanie #Učiace sa Slovensko #Juraj Draxler
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Zimona 5 Rose pink

Zimona 5 Rose pink

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk