Ako ďalej na Balkáne

Tirana a Priština strašia zrodom Veľkého Albánska. Belehrad sľubuje odvetu vytvorením Veľkého Srbska. Európska únia musí zasiahnuť.

24.04.2017 15:00
debata (12)

Znie to ako rétorika minulosti? Nie, sú to tituly článkov z novín minulého týždňa. Kto povedal, že do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš?

Hoci Albánsko, Kosovo aj Srbsko sú dnes ekonomicky aj politicky inde, ako boli v roku 2003, keď dal summit Európskej únie v Solúne regiónu západného Balkánu jasnú európsku perspektívu, hlboko zakorenenému nacionalizmu a rovnako hlbokému pocitu historickej krivdy sa v balkánskych hlavách a srdciach darí naďalej prežívať.

Volania po etnicky čistých štátoch, po „zjednotení národov“ pod spoločnou vlajkou s dvojhlavou orlicou – či už bielou, alebo čiernou – sa periodicky opakujú. Rovnako ako nástojčivé apely na to, aby sa EÚ väčšmi zhostila úlohy arbitra.

Alarmujúca rétorika Ediho Ramu a Hašima Thaҫiho je aj výsledkom toho, že sme západný Balkán presvedčili o nezastupiteľnej úlohe EÚ, a potom región nechali, nech si pomôže sám.

Najnovšie však s obrátenou (zvrátenou?) paradigmou: „Ak nás nevezmete do únie, zjednotíme sa sami“ pozdĺž etnických vrstevníc, čo by – vzhľadom na etnicky zmiešané obyvateľstvo Balkánu – znamenalo vynútené otvorenie otázky hraníc prakticky medzi všetkými štátmi regiónu navzájom.

Zo situácie, v ktorej sa štáty západného Balkánu doteraz tvárili, že veria prísľubu európskej perspektívy, a my v Európskej únii sme sa tvárili, že veríme v serióznosť úsilia vlád týchto štátov napĺňať záväzky stanovené pre prístupový proces, sa náhle dostávame do stavu, ktorý sa nedá nazvať inak, ako prosto – vydieranie.

Vraví sa, že najväčším problémom človeka je, že je len málokedy schopný dovidieť ďalej ako po vlastný nos. To platí nielen o jednotlivcovi, ale prenesene aj o skupine ľudí, o reprezentantoch národov, v lokálnej domácej i európskej či svetovej zahraničnej politike.

My ako Európska únia sme sa tak trochu krátkozrako dali zatlačiť do pozície, v ktorej sa od nás žiada, aby sme vydávali klubové preukazy už nie na základe meritórneho splnenia kvalifikačných podmienok, ale na základe vyhrážok. Asi ako keď sa stokilový siedmak silou-mocou tlačí do školského futbalového tímu pod hrozbou, že podpáli školu.

Pochopiteľne, maslo je aj na našej kolektívnej európskej hlave. Rétorika Ediho Ramu a  Hašima Thaҫiho z ostatných dní, nech je hocako alarmujúca, je výsledkom toho, že sme západný Balkán v ostatných rokoch najprv presvedčili o našej nezastupiteľnej úlohe pri riešení problémov, a potom región nechali, nech si pomôže sám. Európska únia dobrovoľne (pod tlakom iných kríz) vyprázdnila región, ktorý bol a je pre nás prirodzený.

Riešenie podľa môjho názoru nie je viac Balkánu v Európskej únii. Aspoň nie dovtedy, kým nebudú mať jednotlivé štáty v indexe všetky zápočty. Riešením je viac EÚ na Balkáne, aktívnejšia práca v jednotlivých štátoch a regiónoch. Možno je načase, aby sme na pôde európskych inštitúcií vytvorili osobitný orgán, ktorý by sa tým zaoberal.

Ak môže mať MMF misiu, ktorá pravidelne priamo v teréne vyhodnocuje plnenie kritérií na poskytovanie pôžičiek, možno by sme sa mali zamyslieť aj nad tým, či je v našich silách vytvoriť misiu EÚ, ktorá by s jednotlivými krajinami pracovala nie periodicky či na ad hoc báze, ale kontinuálne. Lebo v našom záujme to, ako vidno aj z posledných udalostí, určite je.

Napomínaním a rétorickými cvičeniami z Tirany, Prištiny, Belehradu či Bruselu sa vyostrovanie pomerov na západnom Balkáne nerieši, len odďaľuje.

© Autorské práva vyhradené

12 debata chyba
Viac na túto tému: #Srbsko #Balkán #Kosovo #Albánsko