V roku 2012 sa stal poradcom prezidenta a v roku 2014 mu vtedajší premiér Manuel Valls ponúkol post ministra hospodárstva. Toto rozhodnutie bolo podľa expertov kľúčovým momentom, keď sa politika Hollandovej vlády otočila viac smerom doprava. Macron sa však v apríli 2016 rozhodol založiť politické hnutie En Marche! (Vpred!) a následne odišiel z vlády pre nesúhlas s jej politikou.
Predstavme si, že po piatich rokoch voliči z najrôznejších príčin nebudú spokojní s Macronovými výsledkami. Aká bude alternatíva? Žiaľ, zatiaľ jediná…
Netrvalo mu dlho, kým potvrdil „verejné tajomstvo“ a predstavil svoju kandidatúru na post prezidenta. 16. novembra minulého roku oficiálne oznámil svoju ambíciu uchádzať sa o tento najvyšší post. Nuž a v nedeľu 23. apríla 2017 vyhral prvé kolo prezidentských volieb s 24 % hlasov.
On sám sa označuje za progresívneho človeka, ktorý hľadá riešenia na ľavej i na pravej strane politického spektra. I keď bol v rokoch 2006 až 2009 členom Socialistickej strany, dostal nálepku centristu, ktorý hľadá pragmatické riešenia bez ohľadu na politickú príslušnosť.
Príčiny jeho úspechu treba hľadať v jeho nedávnom vstupe do politiky a v mladom veku. Možno tiež uvažovať o tom, že vlády a výsledky Nicolasa Sarkozyho, ako aj Françoisa Hollanda, ktorí posledných desať rokov tvorili alternatívu vo Francúzsku, nepresvedčili voličov. Navyše pravicový kandidát bol tak hlboko namočený do rôznych káuz, že sa Macronovi podarilo získať viac preferencií.
No predovšetkým, Macronovi sa podarilo to, po čom túžil celé desaťročie neúspešný kandidát François Bayrou: nájsť politický segment pre voličov, ktorí sa nestotožňujú ani s programom republikánov na pravej strane, ani socialistov na ľavej strane. Tým sa Macronovi otvorila brána zlatej strednej cesty. V súvislosti so všeobecnou nespokojnosťou voličov to posunulo Macrona a Le Penovú do druhého kola prezidentských volieb.
Krajná pravica sa do takejto pozície dostala po druhý raz v novodobej histórii Francúzska. V roku 2002, keď sa Le Penovej otcovi podarilo prebojovať do druhého kola proti Jacquesovi Chiracovi, krajná pravica získala menej ako milión hlasov, navyše v druhom kole, čo vtedy nepredstavovalo ani 1-percentný nárast. Dnes je však situácia iná. Nikto by nestavil na výsledok po tom, čo sa stalo EÚ v Spojenom kráľovstve.
Dnes je vo Francúzsku tabu povedať: „Nie, Le Penová nemôže vyhrať, nemá žiadnych politických spojencov.“ Možno bude vedieť nájsť spojenca vo Françoisovi Asselineauovi, ktorý takisto podporuje myšlienku tzv. frexitu. Tento však predstavuje len približne 1 % hlasov. A predstavitelia hlavných politických strán už jasne ohlásili, že treba ísť voliť Macrona, aby sa Le Penová nedostala ďalej. Prieskumy zatiaľ predpovedajú Macronovi jasnú výhru okolo 60 %.
Bravo, Macron, ale… čo ďalej? Emmanuel Macron nie je veľmi skúsený v politike a nevytvorí ľahko parlamentnú väčšinu, keďže za sebou nemá žiadnu politickú stranu. Bude musieť robiť kompromisy, aby, ako sľúbil, vedel predstaviť kandidáta svojho hnutia v každom obvode k parlamentným voľbám v júni 2017.
Hrozba centristickej vlády zároveň spočíva v jej úspechu, resp. v jej neúspechu. Predstavme si, že po piatich rokoch voliči z najrôznejších príčin (pretrvávajúca vysoká nezamestnanosť, ďalšia finančná kríza, teroristické útoky, napätá situácia v celom svete atď.) nebudú spokojní s Macronovými výsledkami.
Aká bude alternatíva? Žiaľ, zatiaľ jediná… Takže toto obdobie je skutočne výzvou pre všetkých Európanov, aby sme každý každému znovu odovzdali nádej pri projekte EÚ nielen pre nás, ale aj pre naše deti.