Vankúšik Václava Miku

Bude to prvý generálny riaditeľ, ktorý skončí celý svoj volebný cyklus.

04.05.2017 15:00
debata

V Slovenskej televízii (menej v Slovenskom rozhlase) sa „generáli“ striedali rýchlejšie, než stačili zistiť, kde je v budove kantína. Voľby sa prenášali z parlamentu do televíznej rady a naopak. Vždy podľa toho, ako rada „poslúchala“ aktuálnu politickú moc.

Vymeniť radu nebolo také ťažké, horšie bolo, ak sa celá rada zaťala – ako v prípade tej televíznej v roku 2010, keď po nástupe vlády Ivety Radičovej odmietla odvolať Štefana Nižňanského. Zákonný dôvod na odvolanie sa nenašiel, ale našiel sa spôsob, ako neposlušnú radu zrušiť: novým zákonom. Nový zákon nielenže spojil rozhlas a televíziu, ale jeho prijatím zanikol mandát všetkým dovtedajším členom rady – televíznej aj rozhlasovej. Do tej novej, už spojenej Rady RTVS si vládna väčšina zvolila „svojich“, no keďže Rada RTVS sa obmieňa každých šesť rokov po troch členoch, pre istotu sa zmenil aj spôsob voľby generálneho riaditeľa. Kompetencia prešla z rady na parlament a parlamentná vládna väčšina si na čelo RTVS zvolila Miloslavu Zemkovú.

Po predčasných voľbách v roku 2012 sa vymenila vláda a zatriasla Zemkovej stolička. Nezaobišlo sa to bez počiatočného kriku v opozičných médiách. Zemková sa vyhrážala Ústavným súdom, ale napokon bez väčších ťažkostí nová vládna jednofarebná väčšina Smeru zvolila za generálneho riaditeľa Václava Miku. Ten nie je v mediálnej oblasti nováčikom. Často ho navliekajú do obleku privátnych médií, on si však svoj strih našiel dávno predtým, v Slovenskej televízii, kde bol asistentom Petra Maleca. A počínali si tam tak nezávisle a autenticky, že Vladimír Mečiar našiel spôsob, ako ich odtiaľ dostať.

Rádio Expres zakladal Mika už s touto skúsenosťou, s do­brou znalosťou mediálneho prostredia a dobrých väzieb naň. Do RTVS prišiel z Markízy s celým tímom, lebo je jedným z mála manažérov, ktorí vedia, že úspech je kolektívne dielo. Aj preto sa pod jeho vedením televízia ako celok zlepšila, Dvojka, vďaka Marte Gajdošíkovej je ukážková. (A rozhlas, pred niekoľkými rokmi považovaný za najdôveryhodnejšiu inštitúciu v SR, so svojimi deviatimi rádiami a slabo platenými profesionálmi, dýchal na kyslíkový dlh. Pritom v rozhlase vyrástli hudobní skladatelia, dirigenti, muzikanti, dramatici, spisovatelia, básnici, režiséri, scenáristi, dramaturgovia, ba i herci…)

Ani ten najschopnejší manažér by neobstál, ak by nemal páperovú podušku, a to nielen vo forme bezpečného toku peňazí, ale aj nezasahovania do vysielania. A tú Václav Mika mal – od vlády Smeru a Mareka Maďariča zvlášť.

Prečo sa Václavovi Mikovi v RTVS darilo a iným riaditeľom v ešte rozdelených médiách verejnej služby nie? Niet takého čarodejníka, ktorý by dokázal vyrobiť niečo z ničoho. A na to „niečo“ treba peniaze. Vladimír Mečiar vedel s touto zbraňou narábať obratne a veľmi účinne: Vladimír Štefko by mohol rozprávať: ako musel rozhlasákom priškrtiť platy, ako musel okresávať orchestre, ako chodil do parlamentu a poslancom vysvetľoval, že sa niečo nedá vyrobiť z ničoho. Predseda vlády vtedy zadržiaval zákonom schválené platby, kým riaditeľ neposlúchne. Ale Vladimír Mečiar nebol sám a Vladimír Štefko jediný, kto tento bič pocítil. Oddeliť tok peňazí od štátnej moci je pre médium služby verejnosti podmienkou nezávislosti v každej civilizovanej krajine. Preto sú také ošemetné všetky návrhy na zrušenie koncesií.

Schopný manažér Václav Mika je teda prvým, komu sa podarilo dočkať sa vo funkcii naplnenia mandátu. Schopných manažérov nie je veľa, ale ani ten najschopnejší by neobstál, ak by nemal pri nevyhnutných turbulenciách páperovú podušku, a to nielen vo forme bezpečného toku peňazí, ale aj nezasahovania do vysielania. A tú Václav Mika mal – od vlády Smeru a rezortného ministra kultúry Mareka Maďariča zvlášť. „Prečo ten Fico nevyhodil už toho Maďariča?“ počula som nespočetnekrát z úst voličov Smeru aj SNS. A nabetón to počul aj Robert Fico, preto pod tlakom svojich voličov, ktorí nepovažujú spravodajstvo a publicistiku RTVS za nestranné, pranieroval jednotlivých moderátorov – tým sa to však vždy začalo aj skončilo.

RTVS nie je štátna (koaličná) ani opozičná inštitúcia. Lístok do kina či divadla stojí viac, ako je mesačný poplatok za príjem programu. Ale aj tak sú mnohí nespokojní, lebo všetci sme rovnakí koncesionári a všetci chceme mať uspokojené svoje potreby. Bez ohľadu na to, koho sme volili. Lenže ako zladiť tieto protirečivé potreby? Kameňom úrazu vždy bolo, je a pravdepodobne aj bude spravodajstvo a publicistika, hoci z celkového vysielania rádií a televízie s dvoma programami tvoria možno 6 percent programu.

V BBC platí pre tento segment zásada: „Ľudia, ktorí sú známi verejnosti predovšetkým ako moderátori alebo reportéri spravodajských alebo publicistických programov BBC, musia byť vnímaní ako nestranní."

Či je to tak, na to si odpovie každý platiaci koncesionár. Poslanci už čoskoro rozhodnú o novom generálnom riaditeľovi. A či ním bude ten, alebo onen (zatiaľ vieme iba o dvoch kandidátoch), jedno by malo zostať zachované: finančné toky bez politického kohútika. Bez tohto vankúša si každý generál natlčie kostrč.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #RTVS #Václav Mika