Problém je pritom zrejme inde. Mládež, ako sa ukazuje v diskusiách a prieskumoch, odsudzuje hlavne súčasný politický systém. Ako, koniec koncov, aj veľa ostatných obyvateľov. Len u mladých, nezaťažených predošlými sympatiami, je to rýchlejší a radikálnejší proces. To, komu vo výkrikoch proti súčasnej politike prejavujú náklonnosť, je až druhoradé.
Ešte raz – povedať, že mládež v prvom rade sympatizuje s uniformami a rasizmom a povedať, že je v prvom rade proti systému, je veľký rozdiel. Okrem reálnych zlyhaní politikov je problém aj v tom, že od roku 1989 tu občanov na život v demokratickej spoločnosti nikto systematicky nepripravuje. Mládež do života vstupuje s naivnými predstavami o demokracii. A to sa, samozrejme, vypomstí.
Vnímam to cez vlastné diskusie so študentmi. Keď som navštevoval strednú školu vo Veľkej Británii, podrobne sme preberali a analyzovali napríklad dejiny odborového hnutia v krajine. Ale aj pojednávania o občianskych cnostiach od gréckych a rímskych klasikov.
Na jednej strane nás tak učili vnímať a chápať spoločnosť so všetkými jej rozporuplnosťami a nevyhnutnými vnútornými napätiami. Na druhej sme nasávali myšlienky, ktoré zdôrazňujú osobnú zodpovednosť jednotlivca.
Ale u nás aj s vysokoškolákmi ťažko diskutovať o myšlienkach klasikov parlamentarizmu, akým bol Benjamin Disraeli („strana je organizovaný názor“) alebo Max Weber („politiku máme robiť hlavou, nie ostatnými časťami tela, ani nie dušou“). Na spoločenské procesy často nie sú schopní nazerať inak, ako na zjednodušený boj dobra a zla.
Politiku vnímajú cez konzumný model, domnievajúc sa, že je podobne jednoduché vyhovieť voličom, ako zákazníkom vyhovie firma. O demokracii sa učia z masmédií, čo problém len prehlbuje. A vedie skôr k neurotickým a impulzívnym postojom.
Problémom nemusí až tak byť nejaký posun, možno chvíľkový, smerom k pravicovému radikalizmu. Skôr potrebujeme všeobecne vychovať generáciu schopnú konštruktívnej diskusie a riešení. A to nepôjde bez toho, aby vedela spoločnosť vnímať komplexne, dospelo.
Minimálne gymnazisti by mali byť vystavení nutnosti trochu analyzovať spoločenské konflikty či porovnávať rôzne druhy politických modelov. Jednoducho, získavať pochopenie pre to, ako svet okolo nás reálne funguje.
Ešte dôležitejšie je rozvíjanie abstraktnejších schopností. Napríklad naučiť sa vytvoriť si názor. Vyhľadať fakty a vytvoriť si ucelený pohľad na určitú problematiku. To nie je také jednoduché.
Od roku 1989 tu občanov na život v demokratickej spoločnosti nikto systematicky nepripravuje. Mládež do života vstupuje s naivnými predstavami o demokracii. A to sa, samozrejme, vypomstí.
Bohužiaľ, nemáme tradíciu písania esejí, ktorá by takéto kritické myslenie rozvíjala, naše ponímanie slohových prác problém skôr zhoršuje. Podobne dôležité je učiť sa sebareflexii. Ale napríklad i rešpektovať autority, bez toho spoločnosť nemôže fungovať.
A najmä, naučiť sa diskutovať v duchu výroku prisudzovaného Eleanor Rooseveltovej: veľkí ľudia diskutujú o myšlienkach, priemerní o udalostiach a malí ľudia diskutujú o iných ľuďoch. Keď som bol ministrom školstva, raz som poznamenal, že by som túto vetu mal nechať zavesiť do každej školy.
Nemyslel som to, samozrejme, doslova. Ale v rámci výchovy k zodpovednému občianstvu a zdravému prístupu k svetu okolo nás by sme tento výrok mali spomínať často.