Po brexite nebude žiaden frexit – a pre nepoučiteľných všetko bude môcť ísť ďalej ako doteraz. Partnerom budúceho nemeckého kancelára (kancelárky) bude proeurópsky centrista, liberál podporujúci voľný trh, obchodnú zmluvu CETA, ako aj zmluvu s USA známu ako TTIP, ktorá sa po presviedčaní nemeckou kancelárkou zdá už prijateľnejšou i pre jej donedávna zarytého odporcu Donalda Trumpa.
No pravdupovediac až do záverečného spočítania hlasov napätie neopadne. Jean-Luc Mélenchon nedal z taktických dôvodov svojím voličom žiadne odporúčanie do druhého kola prezidentských volieb. Kritiku Emmanuela Macrona ako finančníka, ktorý zbohatol v investičnom bankovníctve, vo videu na Twitteri využila Marine Le Penová, aby presvedčila jeho voličov z prvého kola odovzdať hlas jej. Ak by sa takmer 20 % hlasov tohto ľavicového radikála pripojilo k hlasom Le Penovej a časť voličov tradičných strán by sa rozhodla nevoliť, ba dokonca – ako sa odhaduje – okolo 30 % voličov Fillona by preskočilo k nej, výsledok by mohol byť takým istým šokom ako nedávno v USA. Víťazstvo Le Penovej by však nemuselo znamenať odchod Francúzska z únie. Aj keď Francúzi v r. 2005 nepodporili návrh ústavy EÚ, hlasovali proti vtedajšej vláde a nie proti EÚ. Isteže ich nespokojnosť s EÚ za ostatné roky narástla, ale aj Le Penová zmiernila svoju rétoriku o vystúpení z eurozóny a hovorí o „spoločnom eure“ paralelnom k národnej mene. Vo „vládnej dohode“ s Nicolasom Dupont-Aignan, ktorý by jej z 1. kola mohol priniesť viac ako 4 %, sa uvádza, že odchod z eura nie je podmienkou ich spoločného ekonomického programu.
Zostane pri „business as usual“?
Na pochopenie francúzskej „malaise“ bude treba znovu a znovu analyzovať prvé a nie iba druhé kolo prezidentských volieb. Francúzska „choroba“ má nielen podobné symptómy ako brexit, ale aj podobné príčiny: Je to rastúci počet „porazených“, veľká schizma medzi tými, ktorí na súčasných pomeroch profitujú, a tými, ktorí strácajú.
Macron v rozhovore pre Le Figaro uviedol, že počas kampane sa stretol „so zlosťou na Európu a s nepochopením globalizácie“. Faktom je, že desať pokrízových rokov bolo pre veľkú časť Francúzov stratených. Miera nezamestnanosti sa blíži k 10 %, nezamestnanosť mladých ľudí k 25 %, štátny dlh dosahuje takmer 100 % HDP. Pribudli nové ostré deliace čiary medzi vidieckymi komunitami a mestskými aglomeráciami, medzi východom a západom a čiastočne severom a juhom, založené na rozdielnej úrovni rozvoja a ponuky služieb vo verejnom záujme, rozdielnymi skúsenosťami s imigrantami, s terorizmom a pod. Technokrat Macron si napriek tomu trúfa „všetkých zjednotiť“. Svojím reformným programom, lipnúcim predovšetkým na fiškálnej stabilite, ktorý sa od iných stabilizačných programov odlišuje iba tým, že počíta s miernejším znižovaním daní, to však sotva dokáže.
Kam až sa prepadne európska sociálna demokracia?
Vo francúzskych prezidentských voľbách sa po prvýkrát od r.1958 do druhého kola nedostala ani jedna z hlavných politických strán. Kým za prepad Republikánov môže samotný François Fillon, ktorého poškodila kauza Penelopegate (údajne zamestnával svoju manželku, no iba fiktívne), o kandidátovi Socialistickej strany (PS) Benoîtovi Hamonovi to povedať nemožno. Rozdiel medzi nimi dvoma – viac ako 13 percentuálnych bodov – svedčí o hlbokom prepade preferencií pre francúzskych socialistov. Primárky rozdelili prívržencov PS na tých, ktorí „disciplinovane“ podporili Hamona, a na tých, ktorí sa rozhodli podporiť Macrona, resp. iných, ktorí avizovali podporu bývalému socialistovi Mélenchonovi.
„Nedisciplinovanosť“ však nebola prvou príčinou prepadu socialistov. Bola to politika dosluhujúceho socialistického prezidenta, ktorú viacerí predáci PS označili za katastrofálnu. Postačí teda všetku vinu zvaliť na Françoisa Hollanda? Do istej miery kopíroval svojho predchodcu Mitteranda, ktorého „okolnosti“, t. j. trhy, prinútili upustiť od svojich pôvodných zámerov, medzi ktorými bola i prohibitívna progresívna daň.
Rozkol v PS medzi prívržencami liberála Macrona a prívržencami Hamona, resp. radikálnejšieho ľavičiara Mélenchona naznačuje, že strana sa bude musieť vyporiadať s tým, ako ďalej. Práve tak ako britská Labour Party, ktorá musí riešiť obdobnú dilemu personifikovanú blairovcami verzus corbynovcami. Ani jeden z táborov zatiaľ nemá odpoveď na kľúčové otázky dneška.
Obidve strany – PS i LP – čakajú v júni parlamentné voľby. Priskoro, aby za taký krátky čas dokázali nájsť produktívne riešenie. V júnových voľbách môžu obidve strany zaznamenať historicky najhoršie výsledky. Otázkou je, či budú mať silu sa odo dna odraziť a ukázať novú cestu európskej sociálnej demokracii.