V porovnaní s rokom 1989 sa rodí zhruba o tretinu menej detí. Na analýzu súčasnej situácie preto nie je potrebná vysoká matematika, ale stačia obyčajné počty. Na základe nich človek poľahky dôjde k záveru, že čím viac je vysokých škôl a čím menej žiakov pripadá na jednu školu, tým je systém vzdelávania drahší. Každá vysoká škola totiž potrebuje nielen pedagógov, ale aj ďalší personál, obrazne povedané, od školníka až po vrátnika, ale aj budovy a technické zariadenia.
Publikovanie vedeckých článkov v časopisoch, ktoré sú súčasťou indexov, sa premenilo na priemysel. Platením za ne podporujeme rast svetového oligopolu a imitujeme vedu.
S rastom vysokých škôl stúpol dopyt po pedagógoch, ale umelo sa vytvoril aj dopyt po pedagogických tituloch, ktoré sú podmienené publikáciami. Zvýšenie počtu pedagógov s pedagogickými hodnosťami vedie k súťaži. Čím viac publikácií, tým lepšie.
Fungovanie súkromných vysokých škôl je postavené najmä na tom, koľko prostriedkov získajú od študentov, resp. ich rodičov. Koľko zaplatia, toľko peňazí má škola k dispozícii. Verejné vysoké školy dostávajú finančné prostriedky v závislosti od počtu študentov.
Vráťme sa však k publikáciám – vedeckým článkom a knihám. Tie sú nevyhnutnou podmienkou fungovania vysokých škôl, ale aj práce pedagógov. Vzniká dilema. Čomu sa venovať viac? Študentom alebo článkom?
Človek si uvedomí, že práca so študentmi si vyžaduje čas. Ani vedecký výskum nie je možné urobiť za niekoľko dní. Hlavným kritériom úspešného pedagóga býva to, či sú jeho študenti schopní sa zamestnať. Produktom vysokej školy je schopný absolvent a nie človek, ktorý sa motá od podpory v nezamestnanosti k ďalšiemu pracovnému pohovoru.
Situácia sa však komplikuje od čias, keď sa do vysokoškolského vzdelávania inštalovala scientometria. Tá sa zaoberá kvantitatívnymi aspektmi vedy. Hlavnými výstupmi vedeckých výskumov sú vedecké publikácie, kade-tade sa meria, koľko ich je. Veda a vzdelávanie sú dosť komplikované systémy. Robiť na základe určitého merania závery o efektívnosti tej-ktorej vysokej školy je veľmi zjednodušujúce.
Pre toho, kto riadi, a často riadi aj to, v čom sa nevyzná, je to však spoľahlivý nástroj na prijatie rozhodnutí. Niekedy sa vo vede považuje za nevhodný jednoduchý zrozumiteľný jazyk.
Niektorí manažéri si dokonca myslia, že čím je jazyk byrokratickejší, komplikovanejší a nezrozumiteľnejší, tým je vedeckejší. Ak sa vrátime k meraniu vedeckých výstupov, môžeme povedať, že je to zjednodušený prístup, ktorý nehovorí nič o tom, či sa výsledky výskumu uplatnili v praxi, alebo sú príspevkom k rozvoju vedy. Stačí namerať, koľko ráz bol autor citovaný.
Nemeria sa však to, či ho citovali kamaráti, alebo nie. Uveďme si jednoduchý príklad. Predstavme si, že pri výbere pedagógov by sa brala do úvahy výška. Kto má menej ako 170 centimetrov, nemôže byť vedúcim katedry alebo dekanom. Tak je to aj s meraním vedy. Keď nie je namerané toľko a toľko, tak je to nekvalitný pedagóg.
Vladimir Mironov, dekan Filozofickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova, v tejto súvislosti nedávno povedal: „Samotná veda nie je rovnorodá a rôzne vedy analyzujú objekty rôznej kvality. Napríklad filozofia je v prieniku medzi vedou a inými formami postihnutia bytia, čo znamená, že niektoré jej výsledky majú hlboký osobný charakter, čo nemusí byť vždy vyjadrené vo vedeckej publikácii.“
Publikovanie vedeckých článkov v časopisoch, ktoré sú súčasťou indexov, sa premenilo na priemysel. Platením za ne podporujeme rast svetového oligopolu a imitujeme vedu. Peniaze, ktoré sa platia na umelé zvýšenie indexov citovania a na publikovanie článkov v časopisoch, ktoré sú súčasťou indexov, by sa mohli radšej míňať na rozvoj domácich časopisov.
A ešte jeden teoreticky možný príklad. Predstavme si, že niekto zverejní nejaký nezmysel. Niekto ho bude citovať a kritizovať v knihe. Tá vyjde napríklad v desiatich rôznych krajinách. Autor nezmyslu bude na tom dobre. Jeho nezmysel bude desať ráz citovaný, autor aj vysoká škola, prípadne vedecký ústav, budú na tom štatisticky dobre.
Štatistika sa nedá uplatniť pri všetkých. Niekto píše rýchlo a veľa. Niekto píše pomalšie a menej. Je aj rozdiel medzi humanitnými, prírodnými a technickými vedami. Humanitné vedy neprinášajú v článkoch záznam experimentov v laboratóriu. Texty v tejto sfére vedy sa vytvárajú iným spôsobom.
Poľský spisovateľ a mysliteľ Stanislav Lem pred vyše päťdesiatimi rokmi (1964) napísal súbor filozofických esejí Summa Technologiae. Už vtedy upozornil, že rastie množstvo vedeckých informácií, ktoré po čase nebude možné spracovať obyčajným spôsobom. Bez informačných technológií sa to skutočne nedá.
Preto sa vedecké informácie môžu stať neprístupné a nezmyselné. Okrem toho rôzna kvalita vedeckých informácií vytvára špeciálny vedecký informačný šum. Množstvo papiera, ktoré sa naň spotrebuje, si neviem ani len predstaviť.