Rozhodol sa na vlastnú päsť ignorovať svoju opozičnú prácu v parlamente a zúčastňovať sa na nej len vtedy, ak mu to bude vyhovovať. Dôvod? „Kaliňák je zlodej, Fico berie úplatky, Danko je psychopat a Žitňanskej taľafatkám o znepokojení nielen on ako pravoverný ,obyčajný človek', ale ani iní prostí ľudia nerozumejú“.
Líder OĽaNO týmto statusom na sociálnych sieťach a nezvyčajným rozhodnutím sabotovať svoj poslanecký mandát prerazil dokonca aj dno našej „karpatskej“ demokracie. Zaskočení z neho zostali nielen jeho kolegovia z hnutia, ale aj opoziční partneri, a nečudo, že rozum nad ním zastával poslancom vládnej trojkoalície. V šoku radšej a preventívne onemeli.
Akokoľvek paradoxne to vyznieva, Igorovi Matovičovi by zrejme vyhovovalo, keby ho v tajnom hlasovaní zbavili jeho poslaneckého mandátu a vyrobili by z neho opozičného kacíra.
Nielen preto, lebo ich jeho náhle rozhodnutie, ktoré brali skôr ako dočasné pominutie mysle či konanie v afekte, obralo o vychutnanie si jeho škvarenia na júnovom parlamentnom koncile, za jeho prítomnosti. Ale vopred sa priam zadúšali, ako sa zahrajú na veľkodušnosť koaličného omilostenia zábudlivého a hysterického opozičného hriešnika, ktorému sa chystali uštedriť mocenskú lekciu.
A mädlili si ruky, ako mu tým otupia pazúry kritiky s mementom ponaučenia i odpustenia zároveň.
Sľubovali si od toho jediné. Že konečne zavrie, prepytujem, svoj „nevymáchaný zobák“ a prestane ich otravovať ustavičným nálepkovaním za korupčníkov a obvineniami zo zneužívania moci. Prosto chceli mu dať pocítiť, aby im už prestal znechucovať „pôžitky“ vládnutia.
Akokoľvek paradoxne to vyznieva, Igorovi Matovičovi by zrejme vyhovovalo, keby ho poslanci vládnej koalície s kotlebovcami v tajnom hlasovaní zbavili jeho poslaneckého mandátu a vyrobili by z neho opozičného kacíra, ako sa to pritrafilo za Gašparoviča nebohému Gauliederovi.
Rola perzekvovanej obete vládnej moci, ktorej neúnavne šliapal po korupčných otlakoch, by z neho mohla vyrobiť martýra skorumpovanej moci. Ale „obyčajný človek“ Matovič vycítil, že popravný parlamentný koncil na pozbavenie mandátu poslanca sa nechystá a nádejný martýr nezhorí v plameňoch.
Aby nezišiel z očí verejnosti, prešiel do zdanlivo bezhlavého protiútoku. Ale akože inak, aj s osobnými obvineniami a invektívami politických oponentov. Tentoraz však bez náznaku dôveryhodných dôkazov, ale aj s indíciami sprisahania vládnej moci proti nemu a jeho rodine. Navyše hrdinsky odmietol policajnú ochranu pred „Dankovými výpalníkmi“, pretože jej nedôveruje.
Takejto, s prepáčením, „idiotizácie“ slovenskej koalično-opozičnej politiky sa stávame svedkami čoraz častejšie po vlaňajších voľbách. A svorne sa čudujeme, že sa od nej odvracia čoraz viac znechutených ľudí a že na našom záhumní kvitne hnedý extrémizmus.
Tí, čo by radi navliekli na Matoviča mundúr jediného vinníka za tento stav, sú na omyle a mali by si pozametať pred vlastným straníckym prahom. Nielen líder OĽaNO vidí, že naše polia sú plné korupčnej buriny. Na rozdiel od ministra Kaliňáka ju nemá problém vidieť prezident, generálny prokurátor či mladí ľudia na protestných zhromaždeniach. Dovolávajú sa ráznejších zásahov a chcú vidieť, ako vládna moc klepne po prstoch skutočným a nedotknuteľným klientelistom priživujúcim sa na moci a eurofondoch. A nie iba vreckárom prichyteným s kačicami a fľašami kvalitného trúnku.
Tí, čo sa čudujú, že politika a jej aktéri dávno utiekli od jej základného zmyslu služby občanom, by si mali spytovať svedomie, či nemajú tiež podiel viny na tom, že sa zmenila na osobné invektívy, potýčky a nadávky. Ak silnejší ignorujú, že akýkoľvek korupčný skutok sa nestal a podozrenia sú zametané pod koberec, len aby sa udržali pri moci, nemajú čo prstom ukazovať iba na Matoviča. Smer by nemal iba jalovo rečniť o sprísnení pravidiel boja s korupciou.
Ale už dávno mal zadosťučiniť podozreniam voči Kaliňákovi a Bašternákovi z ich prepojenia. Vo vyspelých demokraciách nie je zvykom pardonovať nájom rezidencie pre premiéra, ak je jej majiteľ podozrivý z daňových podvodov. Ak predseda parlamentu Andrej Danko nectí literu politickej kultúry a ani len neuvažuje o odvolaní svojho úradníka Guspana v parlamente, hoci ho už premiér slovne hodil cez palubu, nemá nárok navážať sa do Matoviča z obrazovky TA3.
Ak teda provládni kritici nevedia prísť Matovičovi na meno, že sa pri svojich útokoch na koaličných exponentov neunúva ani len s hľadaním relevantných dôkazov pre svoje obvinenia, mali by mať na pamäti, že ani oni sami vždy nedodržiavali pravidlá korektnej hry. Že ich nectí, keď sa nezákonne prehrabávali v daňovej dokumentácii jeho firmy, ale i v jeho zdravotných záznamoch, len aby ho v očiach verejnosti ponížili. Lebo aj taký je rub pravdivého príbehu „obyčajného“ človeka Igora Matoviča.