Pred rokmi takto opisoval zabehanú prax v Taliansku obrátený člen mafie. V krajine zúrila polemika, či sa Giulio Andreotti, asi najznámejší povojnový premiér, pobozkal na tajnom stretnutí so Salvatorem Toto Riinom, „šéfom všetkých šéfov“ mafie. Nešlo o banalitu. V miestnej reči symbolov a gest to znamená manifestáciu vzájomnej úcty. U nás by asi mohol ísť s Riinom aj na Kubu, ale Andreotti to nikdy nepriznal. Divadelné predstavenie funguje len dovtedy, kým diváci veria ilúzii.
Politika v médiách a na verejnosti je ako vrchol ľadovca v mori. Desať percent objemu. Masa vzťahov, kontaktov a záujmov sa skrýva pod hladinou. Svet biznisu, mafie a politiky má k sebe jednoducho blízko. Kresliť čiary, kde končí jeden a začína druhý, je v rámci prepojeného systému nemožné. Politici sa však musia tváriť, že tých desať percent je realita, udržiavať ilúzie v chode a držať to, čo je dole mimo svetla. Problém je, ak v rámci rôznych pozičných bojov vylezie špina na povrch. Nie banality nejakých otvorených listov a výmeny pozemkov. Ide o reálne problémy ako napríklad Gorila. Asi zatiaľ nedošlo v novodobej histórii Slovenska k lepšiemu pohľadu pod povrch. To nebol extrém, to je denná realita.
Politika v zabehaných demokraciách stojí a padá na ilúzii sveta nad hladinou. Kredibilita aktérov tancujúcich na vrchole ľadovca sa odvíja od toho, koľko o ich prepojeniach na svet dole vieme. Alebo koľko nám je v rámci pozičného boja rôznych frakcií umožnené vedieť. Občas sa nájde bludný balvan, ktorý vynesie na svetlo informácie, ktoré neboli programované. Tieto chyby v systéme však neprekážajú a navyše mu dávajú určitú dynamiku.
Inou chybou v systéme je moment, keď sa niektorý z tých, čo sa pohybujú pod hladinou, rozhodne, že už nebude platiť drahé medzičlánky a zaujme ich miesto sám. Nahnevaný podnikateľ, ktorý získa populárnu legitimitu tým, že „spraví poriadok“. Andrej Babiš rozdávajúci šišky, Donald Trump ilúzie. Príkladov je veľa a ďalšie pribúdajú. Rastúca koncentrácia bohatstva vedie k pocitu, že je zbytočné pchať do divadla peniaze. Človek si môže svoje biznis záujmy spravovať sám a nemusí angažovať drahé medzičlánky vo forme politikov.
Realita nám však ukazuje, že to vôbec nie je také jednoduché. Priame angažmán biznis milionárov možno znižuje transakčné náklady, ale v momente, keď sa dostane na svetlo, dochádza k dvom faktorom. V prvom rade je svet politiky viac-menej proporcionálne prerozdelený podľa záujmov hlavných biznis aktérov. Ak niektorá záujmová skupina získa konkurenčnú výhodu, nastáva problém. Pri prvej príležitosti treba obnoviť rovnováhu. Konkurent nemôže určovať pravidlá hry, a preto musí z kola von. Druhým problémom je balzacovský povzdych, že za každým veľkým majetkom stojí často veľký podvod. Na každého sa niečo nájde. Ak sa teda chce.
Solídny biznis hráč preto vie, že na určité práce potrebujete prostredníka. Niekoho, kto to za vás urobí a kto v prípade problémov nesie vinu. Svet je plný takýchto ochotných prostredníkov ašpirujúcich na pohodlný život. Ľudia schopní veľkých výkonov. V tomto smere je čítanie prepisov úkolovania bývalého ministra hospodárstva v spisoch Gorila povinným čítaním. Andrej Babiš experimentoval a s najväčšou pravdepodobnosťou príde k cimrmanovskému poznaniu, že tade cesta nevedie. Francúzska biznis trieda to vie už dávno, a preto je prezidentom Emmanuel Macron.