A zatiaľ čo u nás sa takýmto názorom dostáva úrodnej pôdy, v Paríži a Berlíne sú už o krok ďalej, a diskutujú nie o tom, či zaradiť vyššiu rýchlosť, ale ako to urobiť (dokonca možno aj revidovaním Lisabonskej zmluvy). Viacrýchlostná Európa teda je a bude fakt, nezávisle od toho koľko hlasov sa na Slovensku proti tomuto konceptu ozve.
Slovensko, ako malá krajina, s absolútnou ekonomickou previazanosťou na EÚ, má v princípe na výber z dvoch možností: buď preukážeme ochotu a najmä pripravenosť pripojiť svoj vozeň k európskemu rýchlovlaku; alebo zostaneme odstavení v depe na vedľajšej koľaji. Pochopiteľne, variant A si bude vyžadovať ešte väčšiu disciplínu než doteraz, vrátane hľadania odpovedí na výzvy posilňovania spoločnej obrannej politiky, daňovej politiky, prenastavenia trhu práce, prípadne vytvárania rozpočtu eurozóny. Neznamená to automatické prevzatie každého nápadu, ktorý vznikne v Paríži či Berlíne. No len vtedy, ak budeme súčasťou týchto diskusií a aktívne sa na nich budeme zúčastňovať, budeme ich vedieť aj ovplyvniť.
Z môjho pohľadu neexistuje žiadna dilema: základom každého dopravného prostriedku – aby som teda použil prirovnanie z úvodu – je motor, čo v prípade EÚ znamená Francúzsko a Nemecko. To sú naši prirodzení partneri na dialóg pre hľadanie odpovedí na otázky budúcnosti Európy. Zostať „na periférii“ Európy, ako to počúvam od niektorých diskutérov, nie je len nezmyselné, ale aj vysoko nebezpečné. Už niekoľkokrát sme v minulosti takto na periférii zostali – naposledy, keď nás Madeleine Albrightová označila za čiernu dieru Európy -, a museli sme ostatných dobiehať za cenu odriekania a prísneho uťahovania opaskov. Chceme to vari znovu??
Počúvajúc takéto a podobné argumenty, vynorí sa mi pred očami fráza, populárna pred pár rokmi: „cudzie nechceme, svoje si nedáme“. Keby malo Slovensko 50 miliónov obyvateľov, obrovské zásoby nerastných surovín a rozpočtový prebytok, potom by som možno pripustil diskusiu o dilemách európskej voľby. Pravda, v takom prípade by sme boli my motorom a nie pasažierom.
Realita je však taká, aká je. Sme malý štát na mape Európy, a na integrácii sme doteraz vždy len profitovali. Žiadna iná krajina, ktorá vstúpila v r. 2004 do EÚ, nevyužila tak výrazne šancu ako Slovensko. Keď sme do únie vstupovali, náš podiel HDP na jedného občana v pomere k priemeru EÚ bol 59 %, o desať rokov neskôr to bolo 77 %, žiadna iná krajina taký nárast nezaznamenala. To, že sa k nám hrnú zahraničné investície, je fakt, pričom sa vytvárajú nové zaujímavé pracovné miesta pre našich ľudí, o ktorom netreba polemizovať. To všetko máme vďaka tomu, že sme plne integrovaným členom EÚ. Ak niekto tvrdí opak, nevie, o čom hovorí.
Som presvedčený, že budúcnosť SR je v užšom jadre EÚ, a hazardovať s akoukoľvek inou alternatívou by bolo prudko nezodpovedné voči tejto krajine. Zahrávanie sa s priestorom EÚ je v konečnom dôsledku o zvyšovaní neistoty pre našich občanov, biznis, priemysel, vedcov alebo študentov a ďalšie skupiny.
Slovensko podľa mňa nemá inú alternatívu, než ísť dopredu.