O voľbe šéfa RTVS trochu inak

03.06.2017 08:00

Poslanci mediálneho výboru parlamentu verejne vypočuli osem uchádzačov o kreslo generálneho riaditeľa RTVS. Nezaznela však otázka: čo robiť s pocitom frustrácie spoločnosti? Ako médium verejnej služby mieni viesť diskusiu o tomto probléme? Čo robiť s hnevom?

Licenčná rada (ktorej som členkou) dostala za minulý rok najviac sťažností na nedodržiavanie zákona v oblasti objektivity vo vysielaní. Sťažujú sa ľudia, ktorí nemusia svoj pocit formulovať ako právnici, nie vždy im zákon dá za pravdu, ale na názor majú sväté právo. Médiá vysielajú slobodne a občania slobodne žiadajú objektívne informácie. A nie sú spokojní. A vešajú sa – na sociálne siete. A hľadajú vinníka za svoj pocit beznádeje.

Poslanec Národnej rady SR v živom vysielaní jedného malého rádia rozlišoval bielych a farebných ľudí a kritizoval pomoc pre „Cigánov“ (sic!) a migrantov. Volajúci poslucháči mu sekundovali. Zle sa to počúvalo, lebo moderátor zlyhal, neupozornil, že Ústava SR je „farboslepá“,  pozná iba ľudí, ktorí potrebujú pomoc. Každý ju raz potrebovať môže a je dobre, že sa má na čo a na koho (teda na štát) spoľahnúť. Malé rádio dostalo pokutu, ale problém zostáva.

Vyrastala som v dome s Maďarmi, so spišskými Nemcami, s Rusnákmi (Rusínmi) i so Židmi. Nevedela som o tom, boli to pre mňa tante a báčikovia, panie a páni. Do kostola chodili, ale každý do svojho: katolíci do gotického chrámu, evanjelici do barokového, Rusnáci do cerkvi v „sele“. Židia nikam, synagógu v mojom rodnom meste zničili. Moji rodáci sa do slovenských dejín zapísali najvyšším počtom odvezených židovských obyvateľov v pomere k počtu obyvateľov mesta. To viem už len z rozprávania a historických dokumentov. V mojich časoch to bola už iba hanebná spomienka. Nežili sme idylicky, susedky si pred dvere vedeli vysypať smeti, zabuchnúť dvere, pohádať sa, ale aj pomeriť. A potom bolo zase všetko, ako má byť: večer k susedom na posiedku, pozerať spolu film, piť spolu tureckú kávu. V lete sme spolu opekali slaninu, v zime chlapi vylievali na pľac vedrá vody, aby deti mali kde hrať hokej. Delili sme sa len na ľudí. Krv nebola voda, ale ani príčina nešťastí. A to sme sa materiálne určite mali horšie, ako sa majú ľudia dnes.

Kdesi sa to stratilo. Počúvam, ako sa tu potichu šuškandou šíri, že za všetko, čo sa s nami teraz deje, niekto môže. Niekto TO riadi. Ten niekto… sú Židia. Starí to vyhrabúvajú z nejakej plesnivej jamy, mladí po nich opakujú. Opát a riaditeľ cirkevného gymnázia v Košiciach Ambróz Martin Štrbák v rozhovore pre Postoj povedal: „Chlapec, ktorý bude mať tento rok 18, sa opýtal učiteľky pred celou triedou, či vie, ako sa počíta život Žida. Ona bola trochu v pomykove, on hneď povedal, že podľa výšky komína a sily vetra.“

Koľko takých ideí lieta vo vzduchu?

Mýliť si šírenie násilia so slobodou slova je kardinálny problém a ten problém treba jasne pomenúvať. Ale nevytláčať z verejného diskurzu ľudí, ktorí sú zmätení, cítia sa oklamaní a ponížení, lebo tí ľudia nezmiznú, iba si počkajú na príležitosť. Im treba podávať objektívne, nestranné a najmä nepovýšenecké informácie.

„Koho vyburcuje k reklamovaniu pravidiel fair play len jeho vlastné nešťastie, ohrozovanie jeho vlastného názoru či existenčného práva, a kto nemyslí na práva iných, je práve taký sebec ako živelný grobian alebo asociál, len je zabalený do vkusnejšieho exteriéru. Na tom zlyháva dejinné úsilie o oslobodzovanie človeka: ľudia vždy naletia na liberalizujúce reči a programy prorokov, lebo si myslia, že sú to proroci v mene humanity. A zatiaľ sú to len propagátori svojej vlastnej slobody." (Zapísal si Marian Váross 16. októbra 1970.)

Preto si myslím, že poslanci sa mali každého kandidáta opýtať, ako bude narábať s náladami spoločnosti a ako je pripravený jeho budúci manažment argumentačne poraziť tých, čo sa dokážu ukryť za mimikry. Ich cieľ má byť odhalený! Ľudia nie sú hlúpi, aby ho nepochopili. Ak dostanú jasný obraz.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#RTVS
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk