Sýria z dôvodu občianskej vojny a Nikaragua považovala dohodu, nie celkom neprávom, za nedostatočnú a nespravodlivú. Trumpov štvrtkový verdikt v Ružovej záhrade nezruší platnosť dohody, pretože stačí, aby ju ratifikoval nadpolovičný počet štátov s nadpolovičnými emisiami oxidu uhličitého. Vysiela však nebezpečný signál, príliš nebezpečný na to, aby sme ho mohli ignorovať.
Je potrebné zdôrazniť, že samotná Parížska dohoda nikdy nemala byť záchranou planéty. Mala však predstavovať aspoň snahu urobiť maximum pre riešenie klimatickej zmeny a naštartovať potrebné a dlhodobé zmeny, pokiaľ je to len možné. Vedci už pred samotnými vyjednávaniami upozorňovali, že obmedziť oteplenie do 2 °C bude vyžadovať heroické úsilie a bezprecedentné zmeny vo fungovaní globálnej ekonomiky, ako aj vo vzťahoch medzi jednotlivými štátmi.
Spochybňovanie potreby zastaviť klimatickú zmenu v tejto situácii je to posledné, čo ľudstvo potrebuje. Zároveň by však bolo príliš krátkozraké a impulzívne zhadzovať hlavnú, či dokonca všetku vinu za prípadný neúspech iba na Trumpa. Je to podobné ako zhadzovať vinu za 2. svetovú vojnu iba na Hitlera. Ak sa má vo svete presadiť zlo, potrebuje silnú podporu mnohých ľudí, nie iba jednotlivcov.
Trump uskutočnil nebezpečný precedens, ktorý môže uľahčiť podobné rozhodnutia iným, menej významným krajinám.
Pobúrenie nad samoľúbosťou Trumpa, aj keď iba plní predvolebné sľuby, je viac ako pochopiteľné. O nič menej by nás však nemalo poburovať správanie austrálskych senátorov, ktorých reakciou na informáciu o prebiehajúcom závažnom odumieraní Veľkého bariérového útesu boli hlasné a neveriace posmešky.
Tichý súhlas britskej premiérky Teresy Mayovej s Trumpovými rozhodnutiami nie je menej škandálny ako rozhodnutie údajne „proklimatického“ kanadského premiéra Justina Trudeaua o ďalšom rozšírení ťažby ropných pieskov v Kanade. Ratifikácia dohody z Paríža predstavuje pre susedné Poľsko a Česko závažný problém a krajiny sa snažia o zmiernenie snáh EÚ znižovať emisie. Áno, USA je jednou z najvýznamnejších ekonomík sveta s takmer 20-percentným podielom na svetových emisiách CO2. Vo svojich snahách podkopať úspech Paríža však zďaleka nie je jedinou.
Nemá zmysel príliš špekulovať nad tým, čo svojím rozhodnutím Trump sleduje. Oveľa dôležitejšie je zamyslenie sa nad okolnosťami, ktoré tento stav umožnili, a aká bude ďalšia reakcia nielen medzinárodnej, ale aj americkej spoločnosti. EÚ, Čína, a dokonca aj Rusko verejne deklarujú snahu dodržať svoje emisné záväzky, prípadne ich ďalej sprísňovať. India zrušila plán výstavby štrnástich veľkých uhoľných elektrární vďaka rekordne nízkej cene solárnej energie.
Vo svete rýchlo rastú investície do obnoviteľných zdrojov energie a cena elektromobilov klesá rýchlejšie, ako sa čakalo. Najnovšie analýzy ekonómov však ukazujú, že to zďaleka nestačí. V bohatých krajinách by cena jednej tony CO2 mala čoskoro dosiahnuť až 100 dolárov. To však nie je v pláne ani tých najprogresívnejších a najzelenších vlád sveta.
Stojí teda Trump naozaj sám proti všetkým? Domnievam sa, že americký prezident „iba“ využil slabosť Parížskej dohody, z odstúpenia od ktorej neplynú iné ako morálne či etické dôsledky, s tichým súhlasom mnohých ďalších politikov i nepolitikov. Trump tiež uskutočnil nebezpečný precedens, ktorý môže uľahčiť podobné rozhodnutia iným, menej významným krajinám. Trumpovo rozhodnutie je poburujúce, neprijateľné, nevídané, hazard s budúcnosťou planéty. Nastavuje však zrkadlo celému svetu: robíme dosť pre riešenie klimatickej zmeny?