V ich zhluku sa zrazu predieral americký prezident Donald Trump, pritom neohrabane a pomerne surovo odstrčil čiernohorského premiéra Duška Markovića. Ani si to všetci nevšimli, ale v USA hneď začali zbierať podpisy pod petíciu s výzvou Trumpovi, aby sa Markovićovi ospravedlnil. Psychológ Radoje Cerović povedal, že to bolo vlastne šťastie pre jeho vlasť, pretože takto sa ľudia na celom svete dozvedeli, že kdesi v Európe jestvuje malý štát Čierna Hora, o ktorom doteraz ani nevedeli, a na dôvažok boli informovaní, že ide o nového, 29. člena Severoatlantickej aliancie. "Marginálna udalosť sa stala nesmierne dôležitá,“ povedal Cerović a dodal, že ide o paradox príznačný pre dnešný mediálny svet.
Vari ešte väčším paradoxom je, že na túto ekonomicky jednu z najchudobnejších a najmenších európskych krajín chrlí Ruská federácia, najväčší štát sveta, takpovediac oheň a síru. Počet obyvateľov Čiernej Hory dosahuje iba 5 % počtu obyvateľov Moskvy, ale jej rozhodnutie ísť cestou euroatlantickej integrácie a terajší vstup do NATO vyvolávajú v oficiálnych ruských kruhoch neobyčajnú averziu a odmietanie. Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov tvrdí, že Čiernej Hore ako "výmenu za antiruskú politiku nanútili členstvo v aliancii“. Jeho podriadení vydávajú jedno vyhlásenie za druhým o "protiruskej hystérii“ v Čiernej Hore, o tamojšom ohrození ruských občanov, dokonca o "jedovatých hadoch, mínových poliach a infekčných chorobách“. A ďalší oficiálni predstavitelia už naznačujú možnosť pozastavenia alebo zrušenia dohôd o spolupráci v rozličných oblastiach.
Rusko nerezignovalo na plány oslabiť euroatlantické integračné procesy na západnom Balkáne. Jedným z jeho cieľov je vytvoriť tu "pásmo vojensky neutrálnych krajín“.
Lživosti tejto propagandistickej vojny sa vysmievajú fakty i bežní ruskí občania, ktorí pracujú v Čiernej Hore (30 percent tam pôsobiacich zahraničných spoločností vlastnia Rusi). Alebo ruskí turisti, ktorí sú spomedzi zahraničných v Čiernej Hore najpočetnejší – tvoria 27 percent a vlani ich tam bolo 317 000.
Porážka ruských zámerov zvrátiť vývoj v Čiernej Hore dokonca aj pokusom o prevrat na sklonku volebného dňa v októbri 2016 zbavuje zrejme ich rozhnevaných autorov a organizátorov schopnosti racionálnejšie uvažovať. Namiesto budovania kontaktov ich ovládlo nepriateľstvo. Čiernohorský minister obrany Predrag Bošković povedal, že 5. júna sa vstupom do NATO formálne stalo to, k čomu 11 rokov od obnovenia samostatnosti smerovala Čierna Hora. Nejde o niečo, čo by malo protiruský charakter. Je to v najlepšom záujme čiernohorských občanov, tých, ktorí sú za NATO, i tých, ktorí sú proti nemu. Bošković vidí v tom – podobne ako mnohí iní – záruku bezpečnosti, stability a možnosť politicky, hospodársky a hlavne hodnotovo formovať demokratický a právny štát. Nie štát aktuálneho ruského typu, ale európsky štát, v ktorom demokratická štruktúra zaručuje vládu práva.
Rusko však nerezignovalo na plány oslabiť a demolovať euroatlantické integračné procesy na západnom Balkáne. V týchto dňoch vďaka investigatívnej činnosti srbského portálu krik.rs (informoval o tom aj britský The Guardian) vyšli najavo dosiaľ v európskej verejnosti viac tušené a teraz potvrdené fakty napr. o deštruktívnom pôsobení ruských spravodajských služieb v Macedónsku, Srbsku i Bulharsku. Pritom sa znovu potvrdilo, že jedným z cieľov je vytvoriť na Balkáne "pásmo vojensky neutrálnych krajín“ alebo v inom variante "pravoslávnych krajín“, do ktorého by patrilo Srbsko, Čierna Hora, Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Išlo by o ich izoláciu od ostatnej Európy pod ruským vplyvom. Čierna Hora z toho teda unikla a ukazuje sa, že aj v Macedónsku by mohol vývoj ísť týmto smerom.
Nepochybne, že nie vedľajším cieľom, ale skôr sprievodným hlavným cieľom ruského tlaku na Čiernu Horu bolo a je Srbsko. Tam síce parlament pred niekoľkými rokmi deklaroval vojenskú neutralitu, ale neviedlo to k zastaveniu diskusií o prípadnom možnom vstupe krajiny do Severoatlantickej aliancie. Spolupráca s ňou je napokon zmluvne i fakticky na najvyššej možnej úrovni koordinácie medzi nečlenskou krajinou a alianciou. Vojensko-politický analytik z Belehradu Aleksandar Radić v týchto súvislostiach upozorňuje, že z hľadiska politickej teórie by euroatlantický integračný proces mal byť naozaj garanciou stability a transparentnosti správania štátov. Lenže v citlivom postjuhoslovanskom priestore, v správaní spoločnosti, "existuje, žiaľ, tieň, pod ktorým sa spochybňujú všetky dobre mienené projekty“. Podľa jeho slov ide na Balkáne o predsudky, „nenávisť medzi národmi, organizovaný zločin a ďalšie problémy, ktoré relativizujú stabilizačný vplyv integračných procesov“.
Nedávno sa v týchto novinách zaoberal problémami západného Balkánu jeho excelentný znalec Miroslav Lajčák. Na pozadí zvýšenej frekvencie aktivít nacionalisticky inšpirovaných ideí a koncepcií v regióne volal po účinnejšej prítomnosti EÚ v tamojších štátoch. Nie iba periodicky, ale kontinuálne v podobe nejakej osobitnej misie únie. Efekt podobne systematickej spolupráce sa napr. Slovensku určite osvedčil v prípade Čiernej Hory, ktorá sa teraz začlenila do NATO a na západnom Balkáne je jej cesta do EÚ najsľubnejšia.