Priemysel ťažko utrpel v dôsledku rozpadu Juhoslávie, vojny a transformácie. Dlho bola dôležitým a technologicky relatívne rozvinutým priemyselným odvetvím stavba lodí. Pred vstupom Chorvátska do EÚ Európska komisia požadovala privatizáciu lodiarskeho priemyslu, čo malo negatívne dôsledky.
Štát by mal mať strategickú úlohu v hospodárskom sektore, to však predpokladá prerušenie oligarchických prepojení.
Kľúčovými odvetviami sú dnes poľnohospodárstvo a potravinárstvo. Tento sektor je vo veľkej miere v rukách jedinej korporácie – Agrokor. Ide o kľúčového hráča aj v maloobchode. Agrokor má vplyv až na 15 percent chorvátskeho HDP a je jedným z najväčších zamestnávateľov.
V roku 2015 len v Chorvátsku zamestnával 28 550 ľudí. Najmä v maloobchode je priamo či nepriamo aktívny aj v Slovinsku, v Srbsku a v Bosne a Hercegovine. V roku 2015 zamestnával 11 623 ľudí v Slovinsku, 11 466 v Srbsku a 5 305 v Bosne a Hercegovine.
Svojím spôsobom je Agrokor so sídlom v Chorvátsku takmer juhoslovanskou korporáciou. Začiatkom jari 2017 vyšli na povrch závažné problémy s jeho platobnou schopnosťou. V médiách sa hovorí o možnom opätovnom prepade do recesie. A susedné krajiny sú v strehu.
História Agrokoru je úzko spätá s jeho majiteľom Ivicom Todoričom, jedným z hlavných tajkuni (magnátov) regiónu. Na rozdiel od iných oligarchov Todorič radšej mlčí o tom, ako vybudoval svoje obrovské impérium. O niektorých epizódach vypovedá film a kniha Gazda. Kniha ponúka pohľad na Todoričove politické konexie a pochybné podnikateľské praktiky.
V knihe Gazda poukázal Saša Paparella na to, že Todorič sa stal známym „neplatením“, resp. mimoriadne neskorou úhradou faktúr a zneužívaním monopolného postavenia. V mediálnej sfére má Todorič silný vplyv. Ovláda hlavnú mediálnu distribútorskú spoločnosť Tisak a mnohé reťazce preto odmietli Gazdu distribuovať. Podobne aj veľké siete kín odmietli premietať film, údajne pre nízky záujem verejnosti.
Todorič vybudoval poľnohospodársko-priemyselno-maloobchodný komplex. Maloobchodné reťazce nakupujú od lokálnych výrobcov, čo prispelo k stabilizácii poľnohospodárskej produkcie v regiónoch ako Slavónsko.
Todorič sa systematicky zameral na budovanie monopolného postavenia a expandoval aj do susedných krajín. Akvizícia slovinského Merkatoru bola míľnikom v rámci tejto expanzie – a v akumulácii dlhov. Agrokor nazhromaždil dlhy vo výške 5,7 miliardy eur. Veľké sumy dlhuje nielen bankám, ale aj dodávateľom.
Koncom marca 2017 bol Agrokor nútený uzavrieť stabilizačnú dohodu so svojimi hlavnými veriteľmi v bankovom sektore. Pokračoval však v nadobúdaní ďalších úverov od finančných domov ako Sberbank, VTB Bank, Erste Bank, Raiffeisen, Intesa a Unicredit. Skutočnosť, že dve ruské banky sú hlavnými veriteľmi, vyvolala diskusiu o možných geopolitických dôsledkoch pri riešení krízy Agrokoru.
Ďalším krokom bolo zapojenie chorvátskeho štátu. V rekordnom čase sa prijal osobitný zákon o stabilizácii strategických podnikov, ktoré sa ocitli v problémoch. V Chorvátsku je tento zákon známy ako „Lex Agrokor“.
Prepojenia vlády a Agrokoru boli predmetom ostrej kritiky. Vláda sa v tejto otázke rozdelila, keď Most, pravicová strana s protikorupčnou rétorikou, nebola ochotná vysloviť dôveru ministrovi financií Zdravkovi Maričovi.
Hoci sa koncom apríla miestne voľby konali v tieni krízy v Agrokore, mnohé jej následky neboli viditeľné. Hlavná vládna strana, národno-konzervatívna HDZ (Chorvatské demokratické společenstvo), získala relatívne stabilný výsledok.
Jedinou novinkou boli výsledky v Záhrebe. So ziskom vyše 7 percent hlasov bola do miestneho parlamentu po prvýkrát zvolená ľavicová formácia s množstvom mestských aktivistov. Tí kritizovali úlohu developerov pri rozvoji miest. Kritika vývoja smerujúceho k oligarchii zaznievala najmä z úst ľavicových intelektuálov.
Zdá sa, že väčšinu nákladov spôsobených krízou v Agrokore budú musieť znášať dodávatelia a zamestnanci. Množstvo chorvátskych potravinárskych spoločností sa dostalo do veľmi neistej situácie. Kríza Agrokoru sa ešte zďaleka neskončila.
Vzhľadom na obrovský význam korporácie existujú opodstatnené dôvody, aby sa do riešenia krízy zapojil štát. Štátna intervencia by však mala mať inú formu – štát by mal mať strategickú rozvojovú úlohu v kľúčovom hospodárskom sektore. To by však mohlo znamenať prerušenie oligarchických prepojení. Tento problém sa netýka len Chorvátska.
V Českej republike vyvolala dvojitá rola Andreja Babiša ako ministra financií a podnikateľského magnáta rozsiahle polemiky. Babiš, ktorého podnikateľská trajektória vykazuje paralely s Todoričom, sa rozhodol ísť inou cestou ako chorvátski tajkuni – prevzatím priamej politickej úlohy. Chorvátsky prípad ukazuje, že nepriama rola oligarchov v politike nie je o nič menej problematická.