Klimatológ Milan Lapin upozornil, že kým do roku 1985 bol podiel človeka a prírody na zmene klímy rovnaký, od 80. rokov prevažuje antropogénna klimatická zmena, ktorá nás činí zodpovednými za klímu. Z emisií uhlíka, ktorý spaľujeme, ostáva 40 % v oceánoch a 60 % ide do atmosféry.
V dôsledku toho sa planéta otepľuje skleníkovým efektom, s tým rozdielom, že toto teplo nejde „vyvetrať“. V terajšom stave nás drží viera, že sa nejako automaticky zachránime, prípadne krátkozrakosť, že 20 – 30 rokov nezmeneného spôsobu života stojí za devastáciu prírody na tisíce rokov dopredu.
Podľa Jozefa Pecha z SHMÚ nastávajú ťažkosti (aj) v tom, ako túto tému odkomunikovať. Ak sa totiž poukáže na nejakého konkrétneho vinníka (nech je ním hoci firma Exxon Mobil, ktorá ututlávala zistenia o klimatických zmenách), sme v pohodlnej pozícii, pretože odrazu vieme, kto za to môže. Opačné prípady, ktoré ukazujú, že súčasťou problému je divák alebo čitateľ, sú veľmi nepopulárne, pretože si vyžadujú zmenu od nás samotných.
Ostáva nám teda iba poukazovať na nových a nových vinníkov, zodpovedných za nebranie ohľadu a nivočenie prírody, pretože sami nie sme schopní prispieť k zmene? Zabúdame však na tretiu možnosť, a to stav, keď zodpovednosť síce nesie niekto iný, no vplyv naň máme my samotní. Ten „niekto“ by v demokratických spoločnostiach mal byť štát.
Dá sa pochopiť, že zástupcovia štátu stoja v neľahkej situácii, takpovediac medzi dvoma mlynskými kameňmi: prvým, ako zabezpečiť pracovné miesta; druhým, ako vyhovieť životnému prostrediu. Je však načase ustúpiť od zúženého vnímania ekonomiky a aktívne tvoriť politiku prepájajúcu sociálne a ekologické témy.
Niektoré vystúpenia politických predstaviteľov budili dojem, akoby počasie, nie ekonomiku, bolo možné riadiť (čo pripomína budovateľskú pieseň „prikážeme vetru, dažďu“). Bez regulácií totiž naďalej dochádza k situáciám, keď sa zarába na znečisťovaní, namiesto toho, aby sa znevýhodnilo. Pritom jadrová a uhoľná energetika je u nás dlhodobo podporovaná a dotovaná. Vzniká tak zvláštna symbióza idey neregulovaného trhu a štátnych inštitúcií idúcich poruke jadrovému a uhoľnému priemyslu.
Podľa ďalšieho účastníka diskusie Maria E. Molinu by zohľadňovanie ekologického hľadiska ani pre podnikateľský sektor nemalo byť vnímané ako náklad, ale ako investícia. Napríklad obnoviteľné zdroje energií (OZE) sú perspektívou, do ktorej sa môžu zapojiť malé firmy, družstvá či obce. Navyše sa vďaka OZE môže znížiť naša závislosť od dovozu surovín a zlacniť cena elektriny.
Zmiernenie zmien klímy by sa malo diať prostredníctvom regulácie, legislatívy a trhových motivácií. Namiesto toho sa u nás väčšie využívanie veternej energie odmieta argumentom možných výkyvov siete, čo bráni aspoň sa priblížiť výkonom v okolitých krajinách, v ktorých to, zdá sa, dokážu. Iným príkladom, kedy sa blokuje cesta alternatívam, je nákup naftových autobusov v hlavnom meste. Zdá sa, že ak by to bolo možné, kúpili by sme autobusy na paru…
V diskusných paneloch zaznela aj dilema, či strašiť klimatickými zmenami, ak vieme predpovedať, aké dôsledky prinesú, alebo zvoliť miernejší prístup. Možno by si stačilo spomenúť na kritické situácie, akými boli referendum či migračná kríza, ktoré zalarmovali slovenskú verejnosť a tá sa dožadovala okamžitého zaujatia postoja a riešenia vzniknutého problému.
Vieme, že v kritických chvíľach sa zakaždým dvihne aj vlna solidarity, no to, čo nám chýba, je spôsob, ako tento pocit pretaviť do pravidelnej, systémovej praxe. Napokon hasiť oheň, keď už je neskoro, teda organizovať zbierky obetiam záplav, pestovateľom úrody, či kupovať drahšie dovážané potraviny, je zúfalo nedostatočné a hanebné. Pripraviť sa treba vopred. Vedci sa už vyjadrili, teraz sú na rade ostatní – politici, podnikatelia, spotrebitelia, skrátka – ľudia.