Rozhodujúcimi boli štyri, napriek svojej rozmanitosti synergický efekt vytvárajúce zmeny.
Prvou bolo sprístupnenie vysokoškolského štúdia aj takým žiakom, ktorí nemali na jeho úspešné zvládnutie ani elementárne predpoklady, čo bolo sprevádzané liberalizáciou v oblasti zriaďovateľských kompetencií. Dôsledkom bol kvantitatívny nárast vysokých škôl, čo pri obmedzenom počte kvalitných pedagógov, a hlavne kvalitných študentov nemohlo viesť nikam inam len k tragickému poklesu úrovne ich podstatnej časti.
Pokles náročnosti vysokoškolského štúdia so súčasne rastúcou ponukou voľných miest prakticky pre každého záujemcu sa už koncom storočia začali prejavovať v strate motivácie najskôr na stredných a vzápätí aj na základných školách.
Strata motivácie ako druhá z kľúčových tendencií však nebola dôsledkom len rastu ponuky. Celková atmosféra v spoločnosti viedla k tomu, že vzdelanie nie je na Slovensku považované za hodnotu, a hlavne nie je považované za niečo, kvôli čomu sa oplatí vynakladať úsilie. Veď do školy by sme mali chodiť hrať sa, školu máme mať radi, musíme sa do nej tešiť. Akékoľvek spochybňovanie týchto názorov šírených odborníkmi na čokoľvek je interpretované ako spochybňovanie práv dieťaťa a každý, kto tvrdí, že skutočné vzdelanie nezískame inak než tvrdou a systematickou prácou, je považovaný za relikt reálneho socializmu a ak navyše dodáva, že v škole má byť pracovná atmosféra, subordinácia a disciplína, je extrémistom.
Vzdelanie dnes nie je považované za hodnotu, a hlavne nie je považované za niečo, kvôli čomu sa oplatí vynakladať úsilie.
V krajine, kde môže byť starostom človek bez vzdelania, kde vodičské oprávnenie dostane každý bez ohľadu na to, či dokáže prečítať otázky v teste, kde živnostenské oprávnenie nevyžaduje ani znalosť slovenského jazyka, kde vláda vynakladá veľké úsilie na pozdvihnutie životnej úrovne nevzdelaných a nekvalifikovaných a súčasne vytrvalo ignoruje potreby vzdelaných a kvalifikovaných, sa nemožno čudovať, že také veľké množstvo detí a ich rodičov vzdelanie bagatelizuje.
Tretím faktorom podieľajúcim sa na úpadku slovenského regionálneho školstva bolo a je absurdné chápanie slobody škôl pri tvorbe školských vzdelávacích programov. Tvorba školských vzdelávacích programov je na prvý pohľad prejavom demokratizácie vzdelávania, no v skutočnosti je to len prejavom prispôsobovania obsahu vyučovania subjektívnym záujmom vedenia školy a pedagógov. Rozmanitosť ponuky, ktorá je prirodzená v prípade stredných (najmä odborných) škôl, za predpokladu, že voľba je založená na racionálnych objektívnych kritériách, je v prípade základných škôl ničím neopodstatneným experimentom.
Aby sa regionálne školstvo zmenilo na nefungujúci systém, stačilo už len urobiť posledný krok – odovzdať zriaďovateľskú kompetenciu do rúk kohokoľvek vrátane úplných laikov, ktorí si zo školstva robia súkromný a pritom štátom financovaný biznis.
Čo je v tejto situácii potrebné urobiť ako prvé. Reforma sa musí začať komplexným auditom kvality na základných a stredných školách. Audit by mal byť zameraný na školský vzdelávací program a jeho adekvátnosť vzhľadom na skutočné potreby žiakov a spoločnosti, ako aj na jeho primeranosť možnostiam žiakov a školy. Ďalšie nemenej dôležité ukazovatele sú pridaná hodnota, odbornosť vyučovania, adekvátnosť hodnotenia, ponuka záujmových aktivít a celkové výchovné pôsobenie školy.
Na základe výsledkov auditu budú jednotlivé školy hodnotené a musia byť prijaté jednoznačné opatrenia na odstránenie nedostatkov. Dobre fungujúce školy dostanú všestrannú podporu, ostatné budú musieť o svoje zachovanie v systéme bojovať. Tam, kde nie sú objektívne predpoklady na premenu nefungujúcej školy na školu plniacu si svoje poslanie, musí štát prikročiť k radikálnemu riešeniu – vyradeniu školy zo siete. Vzhľadom na to, že štát nemá zriaďovanie škôl pod kontrolou, musí sa spoľahnúť na finančné nástroje. Neexistuje žiadna právna prekážka toho, aby štát odmietol financovať zariadenie, ktoré si neplní svoje zákonom dané úlohy.
V prípade prvého stupňa základných škôl by však ich rušenie nebolo správne a preto sa odporúča zachovať ho spoločne s materskou školou všade tam, kde je to možné. Ak sú aj na prvom stupni závažné nedostatky, treba ich riešiť. Na rozdiel od druhého stupňa, kde napríklad kvôli kriticky malému počtu žiakov ozdravenie školy nie je možné, tu možnosť nápravy možná je. Súčasne ako sa budú realizovať prvé kroky reformy by mal prebiehať proces presne cielených krokov smerujúcich k zmene postoja k vzdelaniu. Pôjde predovšetkým o zásahy zo strany štátu, pretože sú to chybné rozhodnutia politických elít, ktoré spôsobili, že hodnota vzdelania sa devalvovala a žiakovi sa neoplatí vynakladať v škole akékoľvek úsilie.