Dnes sa o knižniciach veľa hovorí, akoby ich bolo treba zdôvodňovať, nájsť ich opodstatnenie, nejakú novú platformu, na ktorej by mali či mohli fungovať, keď tu už našťastie máme aj čitateľov a našťastie aj takých, ktorí do knižnice chodia. Ani tie najúžasnejšie mestské, školské, regionálne, univerzitné a neviem aké knižnice však nemajú šmrnc, aký mávajú tie privátne. Knižnice umelcov, vedcov, intelektuálov. Odráža sa v nich zameranie majiteľa, genealógia rodiny, jej história, knižnica sa stáva rodinnou aj osobnou výpoveďou, „knihou“, v ktorej sa dá čítať a sledovať čas po kapitolách. Nehovoriac, že tie najväčšie poklady sú iba v súkromných knižniciach.
Napríklad Kalinovská knižnica, ktorá teraz leží v žalúdku viacerým bratislavským poslancom! Knižnica sa musela sťahovať v sedemdesiatych rokoch z Bratislavy do núteného exilu v Nemecku. Po smrti Agneše a Ladislava Kalinovcov sa napokon vrátila späť, do Bratislavy, a to na miesto s príznačným osudom, do Pisztoryho paláca, kedysi Leninovho múzea, predtým Hitlerovej ambasády, dnes priestoru nezávislej kultúry, ktorý niekto veľmi potrebuje. Zámer bol ponúknuť ju skatalogizovanú bratislavskej verejnosti. Poslanci Starého Mesta rozhodli inak – knižnica sa bude musieť vysťahovať do núteného exilu, aby uvoľnila miesto „organizačnému zázemiu budúcich kultúrnych aktivít mestskej časti v paláci“. Keď jej zriaďovatelia požiadali poslancov Starého Mesta, aby takéto rozhodnutie zvážili, jeden z nich odpísal, že budova nie je vhodná na to, aby bola "zaprataná knihami“ a poradil: „Dúfam, že to pochopíte a prestanete robiť problémy.“
Knižka nie je pes, nepotrebuje čip, granuly ani venčiť, iba dobrého správcu a zvedavého čitateľa. Kalinovci dali mestu dar, aký sa často nedáva.
Niektoré z najstarších kníh patrili ešte rodičom Kalinovcov, ktorí zahynuli počas holokaustu. Sú to knihy o divadle, o filme a výtvarnom umení, v nemčine, vo francúzštine, v angličtine, maďarčine. Svetová beletria. Knihy s venovaním od Voskovca a Wericha. Knihy, ktoré dnes nikto nevygúgli ani nenájde v Amazone. Okrem iného je tu vzácna zbierka exilovej slovenskej a českej literatúry.
Ja v knižnici robím. Poznám jej poriadok, ticho aj jemné zvuky, aké počujete iba v knižnici. V knižnici je dobre, človek tu nikdy nie je sám. Keď som prvýkrát pricestovala s manželom do Spojených štátov, zapísala som sa na radu svokra, básnika Jozefa Mihalkoviča do knižnice. „Zapíšeš sa do knižnice a zrazu budeš medzi svojimi. Nemôžeš sa cítiť sama v knižnici!“
„Knižnica nie je cintorín, kde chodí bosé ticho spávať v sirôtkach,“ napísal Jan Skácel. Naopak, z vlastnej skúsenosti viem, že dnes je to živý priestor, v ktorom sa ľudia cítia dobre! Viem aj ako ťažko si knihy, ktoré ľudia nechcú doma a ani vyhodiť, a prinášajú ich do knižnice, hľadajú nový priestor pre život. Knižka nie je pes, nepotrebuje čip, granuly ani venčiť, iba dobrého správcu a zvedavého čitateľa. Kalinovci dali mestu dar, aký sa často nedáva. Knižnicu treba nechať celú, spracovať ju, poskytnúť ľuďom, nesťahovať, netrhať, „neodrážať, nespúšťať“ (železničné vagóny SR).
Parafrázujúc ďalšiu Skácelovu báseň v súvislosti s Pisztoryho palácom: Príbeh bol taký, aby ten dom žil. A aby doňho ľudia chodili. Ten dom najmenej dvakrát život položil, no je to dávno, teraz ho však znovu zabili.