Knižnica nie je cintorín ani psí útulok!

08.07.2017 08:00

Keď prídem na návštevu, hľadám knižnicu. Prebehnem očami, pozdravím "starých priateľov", z kresla ma zodvihne neznáma alebo zaujímavá knižka. Aj počas rozhovoru snorím očami v knižnici. Knihy, ktorých sa takto očami dotýkame, zavše vedú a menia naše rozhovory, nehovoriac, že prečítané menia naše životy.

Dnes sa o knižniciach veľa hovorí, akoby ich bolo treba zdôvodňovať, nájsť ich opodstatnenie, nejakú novú platformu, na ktorej by mali či mohli fungovať, keď tu už našťastie máme aj čitateľov a našťastie aj takých, ktorí do knižnice chodia. Ani tie najúžasnejšie mestské, školské, regionálne, univerzitné a neviem aké knižnice však nemajú šmrnc, aký mávajú tie privátne. Knižnice umelcov, vedcov, intelektuálov. Odráža sa v nich zameranie majiteľa, genealógia rodiny, jej história, knižnica sa stáva rodinnou aj osobnou výpoveďou, „knihou“, v ktorej sa dá čítať a sledovať čas po kapitolách. Nehovoriac, že tie najväčšie poklady sú iba v súkromných knižniciach.

Napríklad Kalinovská knižnica, ktorá teraz leží v žalúdku viacerým bratislavským poslancom! Knižnica sa musela sťahovať v sedemdesiatych rokoch z Bratislavy do núteného exilu v Nemecku. Po smrti Agneše a Ladislava Kalinovcov sa napokon vrátila späť, do Bratislavy, a to na miesto s príznačným osudom, do Pisztoryho paláca, kedysi Leninovho múzea, predtým Hitlerovej ambasády, dnes priestoru nezávislej kultúry, ktorý niekto veľmi potrebuje. Zámer bol ponúknuť ju ska­talogizovanú bra­tislavskej verejnosti. Poslanci Starého Mesta rozhodli inak – knižnica sa bude musieť vysťahovať do núteného exilu, aby uvoľnila miesto „organizačnému zázemiu budúcich kultúrnych aktivít mestskej časti v paláci“. Keď jej zriaďovatelia požiadali poslancov Starého Mesta, aby takéto rozhodnutie zvážili, jeden z nich odpísal, že budova nie je vhodná na to, aby bola "zaprataná knihami“ a poradil: „Dúfam, že to pochopíte a prestanete robiť problémy.“

Knižka nie je pes, nepotrebuje čip, granuly ani venčiť, iba dobrého správcu a zvedavého čitateľa. Kalinovci dali mestu dar, aký sa často nedáva.

Niektoré z najstarších kníh patrili ešte rodičom Kalinovcov, ktorí zahynuli počas holokaustu. Sú to knihy o divadle, o filme a výtvarnom umení, v nemčine, vo francúzštine, v angličtine, maďarčine. Svetová beletria. Knihy s venovaním od Voskovca a Wericha. Knihy, ktoré dnes nikto nevygúgli ani nenájde v Amazone. Okrem iného je tu vzácna zbierka exilovej slovenskej a českej literatúry.

Ja v knižnici robím. Poznám jej poriadok, ticho aj jemné zvuky, aké počujete iba v knižnici. V knižnici je dobre, človek tu nikdy nie je sám. Keď som prvýkrát pricestovala s manželom do Spojených štátov, zapísala som sa na radu svokra, básnika Jozefa Mihalkoviča do knižnice. „Zapíšeš sa do knižnice a zrazu budeš medzi svojimi. Nemôžeš sa cítiť sama v knižnici!“

„Knižnica nie je cintorín, kde chodí bosé ticho spávať v sirôtkach,“ napísal Jan Skácel. Naopak, z vlastnej skúsenosti viem, že dnes je to živý priestor, v ktorom sa ľudia cítia dobre! Viem aj ako ťažko si knihy, ktoré ľudia nechcú doma a ani vyhodiť, a prinášajú ich do knižnice, hľadajú nový priestor pre život. Knižka nie je pes, nepotrebuje čip, granuly ani venčiť, iba dobrého správcu a zvedavého čitateľa. Kalinovci dali mestu dar, aký sa často nedáva. Knižnicu treba nechať celú, spracovať ju, poskytnúť ľuďom, nesťahovať, netrhať, „neodrážať, nespúšťať“ (železničné vagóny SR).

Parafrázujúc ďalšiu Skácelovu báseň v súvislosti s Pisztoryho palácom: Príbeh bol taký, aby ten dom žil. A aby doňho ľudia chodili. Ten dom najmenej dvakrát život položil, no je to dávno, teraz ho však znovu zabili.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Staré mesto #Pisztoryho palác #Ladislav Kalina #knižnica #Agneša Kalinová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk