Prečo iba sedemdesiat, keď sa roky píše a hovorí, že v Srebrenici a v jej bezprostrednom okolí v tých hrôzostrašných dňoch horúceho leta roku 1995 zabili príslušníci bosnianskosrbského vojska vyše 8 000 mužov – od maloletých až po starcov? Priamo v Memoriálnom centre je dosiaľ pochovaných 6 429 obetí genocídy.
Ďalších 233 obetí genocídy Bosniakov (bosnianskych Moslimov) je na žiadosť pozostalých rodín pochovaných na viacerých miestnych cintorínoch. Takže dovedna je do dnešného dňa identifikovaných a pochovaných 6¤662 obetí genocídy, ktorá sa odohrala pred 22 rokmi.
Tento matematický úvod je azda trochu morbídny, ale je to súčasť krvavých dejín nedávnych rokov. K ním patrí i to, že zločinci organizovane prevážali zavraždených z jedného masového hrobu do ďalšieho, aby sa pokúsili zakryť stopy. Celé roky už trvá odhaľovania miesta týchto masových hrobov a identifikácia obetí.
A tak napríklad dnes pochovajú posmrtné pozostatky otca Bajru Harbašu zároveň s telesnými pozostatkami jeho syna Adema, ktorý mal v čase svojej smrti 21 rokov. Ich telá našli v troch rozličných masových hroboch. Z mnohých zavraždených sa našli len niektoré časti tela, a tak rodiny so súhlasom na pohreb ešte vyčkávajú v nádeji, že sa ešte nájdu ďalšie. Vyše 1 500 obetí srebrenickej genocídy ostáva dosiaľ neidentifikovaných alebo nezvestných.
Vďaka vyše desaťročnej práci Mirsada Tokaću (hovoria mu sarajevský Simon Wiesenthal) a jeho kolegov z Výskumného a dokumentačného centra (RDC) vznikol štvorzväzkový zoznam obetí vojny – vojakov i civilistov v Bosne a Hercegovine v rokoch 1992 až 1995. Sú v ňom mená vyše 97-tisíc zabitých, z toho vyše 40-tisíc civilistov. Bosniaci z nich tvoria 81 percent, 11 percent predstavujú Srbi, 7 percent Chorváti a jedno percento príslušníci iných národov.
Asi dva milióny obyvateľov utiekli alebo boli vyhnané z pôvodných bydlísk. Z nich sa mnohí dodnes nevrátili, pretože to nebolo možné. Sotva sa vrátia najmä tí, ktorí ostali v zahraničí. Voľakedy 4,5-miliónová Bosna a Hercegovina má dnes asi o 600-tisíc obyvateľov menej.
V Srebrenici sa odohral mimoriadne ťažký zločin. Pred vojnou žilo v tomto prosperujúcom okrese 37-tisíc ľudí (z nich takmer 80 percent Bosniakov), dnes len niečo vyše siedmich tisíc, z toho 60 percent Srbov. Nacionalistický vodca Srbov Radovan Karadžić v roku 1992 v bosnianskom parlamente vyhlásil, že keď bude vojna, "moslimovia (Bosniaci) budú zničení“. So svojimi spolupracovníkmi, medzi nimi generálom Ratkom Mladićom i Slobodanom Miloševićom, ktorý už vtedy naplno dirigoval realizáciu idey "Veľkého Srbska“ hovorili, že pozdĺž bosnianskeho brehu Driny, pohraničnej rieky so Srbskom, musí vzniknúť 30 kilometrov široké pásmo obývané výhradne Srbmi. Aj Srebrenica leží v tomto pásme…
V roku 2011, keď sa konečne podarilo dolapiť generála Mladića, jeho spolubojovníci v Banja Luke môjmu kolegovi povedali, že v Srebrenici "genocída nebola. Veď zabili iba mužov. Ženy a deti odviezli a nechali žiť“. Väčšina Mladićových podriadených, ktorí sa v Haagu pred Medzinárodným tribunálom pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) priznali k zločinom, vypovedala o dokonalej organizácii vraždenia a o priamych Mladičových pokynoch. Dnes má byť v Banja Luke sprievod na podporu Ratka Mladića, ktorý čaká na rozsudok haagskeho tribunálu.
Priamo v Srebrenici chceli srbskí nacionalisti odhaliť veľký, dvojtonový pomník nedávno zosnulému stálemu zástupcovi Ruskej federácie v OSN Vitalijovi Čurkinovi. Pred dvomi rokmi vetoval v Bezpečnostnej rade OSN návrh rezolúcie, ktorá genocídu v Srebrenici odsudzuje.
Ešteže mal náčelník občiny Srebrenica (v podstate starosta mesta) Mladen Grujičić toľko rozumu, že napriek tomu, že neuznáva kvalifikáciu srebrenického zločinu ako genocídu, zakázal postaviť a odhaliť pomník, lebo by to "vyvolalo napätie a rozpory medzi príslušníkmi národov, ktoré tu žijú“. Zdôraznil, že treba nastoľovať stabilitu a podmienky na vzájomnú úctu a rešpekt.
Pri hodnotení udalostí, ktoré sa odohrali v Srebrenici, platí dnes pre štáty západného Balkánu ešte o niečo výraznejšie myšlienka vyslovená univerzitným profesorom z Mostaru Mile Lasićom: "Nesmieme zo zločincov vytvárať hrdinov. Musíme o nich hovoriť ako o zločincoch a dištancovať sa od nich, aby sme mohli vychovať nové zdravé generácie. Ak tak postupovať nebudeme, urobíme len to, že mladé generácie pripravíme a odsúdime na budúce vojny.“