Na slovenské aj na európske pomery to bolo priveľa. Pod 13 % sa u nás miera nezamestnanosti dostala až v treťom štvrťroku roku 2014, pod 10 % v druhom štvrťroku 2016 a 8,7 % dosiahla v prvom štvrťroku 2017. Je to zhruba na úrovni priemeru Európskej únie a o dosť menej, ako je priemer eurozóny.
Otázkou je, ako dostať najlepšie mozgy do riadenia spoločnosti, napraviť rezortné videnie komplexného sveta a zbaviť sa formalizmu a výhovoriek.
Je dobré si pripomenúť tieto čísla. Sú výsledkom medzinárodne porovnateľného výberového zisťovania podľa jednotnej metodiky a kritika o prikrášľovaní štatistík registrovanej nezamestnanosti úradmi práce sa tak ukazuje ako nepodložená.
Otázkou do debaty je, prečo sme sa po kríze prepadli do takej vysokej miery nezamestnanosti – akým podielom za ňu zodpovedá štruktúra našej ekonomiky s prevahou výroby niekoľkých tovarov a odkázanosťou na nápady zahraničných investorov a pod.
Máme pomerne nízku nezamestnanosť, máme ponuky investorov na výstavbu nových fabrík, máme šikovných ľudí schopných uchytiť sa v zahraničí a, chcelo by sa povedať podľa jedného ekonomického vtipu, stále nie sme šťastní.
Máme vysokú regionálnu nezamestnanosť, ale aj zásadný nedostatok pracovnej sily. Nastáva výrazná zmena – čas, keď štatistiky o nezamestnanosti začínajú byť nezaujímavé a sledovať je treba údaje o tom, koľkí ľudia pracujú.
Lebo vedľa nezamestnaných a pracujúcich existuje na Slovensku veľká skupina ľudí, ktorí si prácu nehľadajú, a preto úspech pri znižovaní nezamestnanosti nemusí byť úspechom pre rast zamestnanosti.
Miera zamestnanosti 15– až 64-ročných ľudí dosiahla maximum 63,1 % v treťom štvrťroku 2008. Vzhľadom na konjunktúru a výsledky iných postkomunistických štátov to nebolo veľa. V prvom štvrťroku 2010 spadla na 58,0 % a nad 60 % sa dostala až v treťom štvrťroku 2012, potom od prvého štvrťroka 2014.
V prvom štvrťroku 2017 dosiahla 65,8 %, čo je zhruba na úrovni priemeru EÚ aj eurozóny. Z tohto pohľadu treba jednoznačne povedať, že našej ekonomike sa darí a pred našou hospodárskou politikou stoja nové výzvy.
Problém nastáva, keď sa začneme porovnávať so štátmi ako Estónsko, Česko či Rakúsko. Miera zamestnanosti v Estónsku predstavuje 73,1 %, v Česku v štvrtom štvrťroku (najnovší údaj) dosiahla 72,9 %, v Rakúsku je 71,0 %.
Ďalší problém je, že našu vysokú zamestnanosť dotujeme nízkymi mzdami a skrytým verejným dlhom – mzdy a kvalita života sú často dôvodom, prečo sme sa vrátili k vysťahovalectvu v miere, akú poznali naši starí a prastarí rodičia.
Prečo ten istý človek na jednej strane hranice dosahuje nízku pridanú hodnotu a na druhej vysokú? Rozdiel môže byť v investovanom kapitáli, ale dôležitejší je rozdiel v riadení ekonomík. Tak ako sa gazdovia líšili na základe toho, ako využívali rozum a plánovanie svojich aktivít na niekoľko rokov dopredu s detailnou znalosťou technológií a prostredia, ani štát sa nezaobíde bez uprednostňovania rozumu a plánovania. Nič nové pod slnkom.
Otázkou je, ako dostať najlepšie mozgy do riadenia spoločnosti, napraviť rezortné videnie komplexného sveta a zbaviť sa formalizmu a výhovoriek na všetko. V každom prípade vieme, že úspešné štáty jednoznačne využívajú rozum a potenciál regiónov.
My sme sa pred rokom zaviazali spolupracovať s okresmi, výsledky sú však slabé. Zdá sa, že zatiaľ víťazí neschopnosť a plané reči pred reálnym naštartovaním ďalšej fázy vývoja Slovenskej republiky.