V období vojny je odpoveď zrejmá. Filmová produkcia sa musí podrobiť vojnovej propagande, potrebám vlády udržovať vysokú morálku obyvateľstva a motivovať ľudí, aby vojnu podporovali alebo aby sa do nej sami zapojili. Počas druhej svetovej vojny vo Veľkej Británii fungovalo ministerstvo informácií, ktorého úlohou bola takáto štátna propaganda.
Dnes by sme za štátnu propagandu mohli označiť spôsob, akým sa financuje propagácia národnej identity, histórie, národných symbolov, či už v školách, cez Maticu slovenskú, alebo prostredníctvom iných foriem podpory.
V oblasti kultúry existujú komisie, napríklad Audiovizuálneho fondu, ktoré rozhodujú o financovaní filmov, ale ťažko možno v ich prípade hovoriť o vedomej propagande, určenej konkrétnym ideologickým cieľom vlády. Na stránke fondu sa možno dočítať o podpore „tvorivého stvárnenia témy“.
Dnes žijeme v dobe ženských práv a boja proti diskriminácii, ale ženy sú naďalej utláčané. Aj keď sú vzdelanejšie ako muži, stále pracujú na menej významných pozíciách a za menej peňazí.
V demokracii sa ideológia šíri omnoho menej intencionálne ako v autoritárskych režimoch. Ľudia, ktorí šíria konkrétne prvky vládnucej ideológie, ako napríklad novinári, ale aj umelci, učitelia či celebrity, tak najčastejšie robia nevedome a nezameriavajú sa na šírenie ideológie, ale jednoducho len na to, čo robia.
Napríklad emancipácia žien. Príbeh lásky vo filme „Ich najlepšia hodina a pol“ sa odohráva na pozadí bombardovaného Londýna a poukazuje na nerovné postavenie žien, ktoré v továrňach nahradili mužov bojujúcich na kontinente. Práve ženám majú byť venované filmy, ktorých scenáre pripravuje hlavná hrdinka Catrin.
Jej feministické snahy vidno na viacerých úrovniach, pričom proti útlaku žien v spoločnosti nielen bojuje, ale sa mu aj tam, kde treba, podriaďuje. Napríklad si kúpi obrúčku, aby nevyšlo najavo, že so svojím priateľom – chudobným ľavicovo orientovaným maliarom – nie je zosobášená. Na druhej strane sa mu automaticky nepodriaďuje a obráti rodové role v ich vzťahu, keď začne platiť nájom.
Jej hlavnú rolu propagandistky emancipácie žien vidno pri písaní scenára. Ten píše spolu s ostrieľaným Buckleym. Snaží sa tam prepašovať čo najviac scén, v ktorých bude priestor pre hlavné hrdinky a ktoré v nich budú vykonávať zmysluplné činnosti. Osou filmu je záchrana evakuujúcich sa britských vojakov z Dunkerku hlavnými hrdinkami.
Ideologický súboj medzi ňou a Buckleym sa týka otázky, či pokazenú vrtuľu na lodi opraví žena alebo muž. Zhodou okolností je napokon jediným riešením to, čo navrhne Catrin. Film však dobre ukazuje, ako sexizmus dominuje mysleniu mužov na ministerstve, ktorí počítajú iba s možnosťou, že by opravu vykonal muž.
Zadosťučinením je reakcia jednej z diváčok. Tá sa na premietaní najviac identifikuje práve s protagonistkami – „našimi dievčatami“. Tu vidno dopyt po ženských hrdinkách, ktoré by mohli tvoriť vzory pre ženy a dievčatá tak, ako to robia mužskí hrdinovia pre mužov a chlapcov.
Film vsadený do obdobia pred viac ako sedemdesiatimi rokmi tvorí ostrý kontrast voči dnešku. To, čo nám dnes ukazujú takmer výlučne iba štatistiky nerovného odmeňovania (ale aj etnografické štúdie), a to, čo ústava oficiálne zakazuje – diskrimináciu na základe pohlavia – je vo filme povedané úplne otvorene.
Catrin nemôže dostať na ministerstve rovnaký plat ako jej mužskí kolegovia. Ich plat je dokonca viac ako o polovicu vyšší než ženský. Sexizmus podčiarkuje vedľajšia ženská postava, ktorá letmo poznamenáva, že muži budú po vojne chcieť, aby sa ženy vrátili do svojich pôvodných podriadených rolí.
Dnes síce žijeme v dobe ženských práv a boja proti diskriminácii, ale ženy sú naďalej utláčané. Aj keď sú vzdelanejšie ako muži, stále pracujú na menej významných pozíciách a za menej peňazí. Vyvstáva pred nami rovnaká otázka ako pre ministerstvo informácií vo vojnovej Británii: Aké filmy má táto spoločnosť podporovať?
Film Ich najlepšia hodina a pol ponúka jasnú protiotázku: Prečo by štát nemal podporiť napríklad feministickú ideológiu? Prečo by komisie, ktoré rozhodujú o udeľovaní grantov, nemali rozhodovať aj na základe rodových kritérií? Ak sú „normálne“ filmy tradične sexistické, ak takéto filmy opakujú rodové stereotypy, čím podporujú patriarchálnu nadvládu, je namieste usilovať sa o vyrovnanejšiu kultúrno-ideologickú produkciu.
Britský film nám vďaka odlišnému obdobiu dobre ukazuje, akú rolu môže v našej spoločnosti zohrávať audiovizuálna produkcia. Ak chceme meniť spoločnosť, mali by sme to robiť otvorene, bez skrytých úmyslov a s jasným mandátom z demokratického boja. Ak je cieľom tejto vlády rodová rovnosť, mala by sa o to usilovať aj prostredníctvom grantov každoročne prideľovaných konkrétnym slovenským filmom.