O štrajku po štrajku

24.07.2017 10:00

Štrajkové hnutia v Česku i v Srbsku ukazujú, že víťazný štrajk robotníkov v bratislavskom Volkswagene nebol iba udalosťou lokálneho významu, ale predznamenal trendy spoločné pre širší región strednej a východnej Európy.

Bratislavský štrajk pritom nebol protestom chudoby v pravom zmysle slova, udial sa v najbohatšom regióne Slovenska a VW rozhodne nepatrí ani medzi automobilkami k firmám s najnižšími mzdami.

Ukázal, že úloha sociálnych konfliktov v strednej a východnej Európe narastá. Zároveň spoločnou črtou protestov v tomto regióne je nespokojnosť s aroganciou zo strany mocnejších – či už zo strany skorumpovaných straníckych elít, prepojených na biznis, či dokonca organizovaný zločin, alebo zo strany zamestnávateľov.

Až ekonomický rast a oslabenie pocitu existenčného ohrozenia umožnili rast občianskeho sebauvedomenia zamestnancov.

Ešte v roku 2003 sa štrajk železničiarov na Slovensku skončil neúspešne. Štrajkujúci sa nechali zastrašiť, hoci o niekoľko rokov im súd dal za pravdu. Napriek tomu, že nie všetky štrajky za posledné roky sa skončili úspechom, vystúpenia lekárov, učiteľov, zdravotných sestier a napokon priemyselných robotníkov dokazujú, že sociálne povedomie v spoločnosti narastá.

Železničiari v roku 2003 sa nemohli spoliehať na podporu verejnosti, hoci presadzovali aj zachovanie cenovo dostupnej verejnej dopravy pre ostatných občanov. Štrajkujúci v poslednom desaťročí sa môžu spoliehať na podstatne väčšiu mieru solidarity v spoločnosti a lepšie poznajú svoje práva, aby ich aktivity nemohli byť spochybniteľné. Inak povedané, začínajú chápať, že sa musia správať ako občania demokratickej krajiny v každodennej praxi, nie iba raz za štyri roky počas volieb.

Ak ešte v prípade učiteľských štrajkov mohla mať čiastočný úspech primitívna demagógia o ich spolitizovanom charaktere, tvrdenia, že Slovákom sa údajne nechce pracovať za plat vo výške 1 300 eur, sa stretávajú nanajvýš s útrpným úsmevom.

Na štrajku vo VW je dôležité aj to, že ho podporili aj zástupcovia radikálnejšie naladených učiteľov. To znamená, že jednotlivé vrstvy spoločnosti môžu začať viesť dialóg aj napriek fragmentácii a individualizácii spoločnosti v dôsledku neoliberálnej transformácie i konkrétnym snahám moci ich rozdeliť a poštvať proti sebe.

Prejavy sociálnej nespokojnosti v regióne ukazujú, že možnosť tlmiť ju iba možnosťou odchodu za lepšie platenou prácou do zahraničia sa vyčerpáva a model založený na vykorisťovaní lacnej pracovnej sily síce môže byť udržateľný, ale za cenu obetovania demokracie.

Zároveň však štrajky zrejme definitívne pochovávajú fatalistickú predstavu z 90. rokov, že bohatstvo v spoločnosti môže spontánne „presakovať“ od vyšších vrstiev smerom k nižším. Podobnou rozprávkou sa ukázala aj nádej, že osvietení zamestnávatelia budú dobrovoľne zlepšovať sociálne podmienky zamestnávateľov či nebodaj podieľať sa na celospoločenskej sociálnej solidarite.

Vývoj v sociálnej oblasti opakovane nastolil potrebu sebaorganizácie zamestnancov. Pre súčasné štrajky je charakteristické, že ich účastníci nemajú veľkú dôveru k odborovým organizáciám, ktoré sa ustanovili začiatkom 90. rokov, a spoliehajú sa na štruktúry, ktoré sa začali formovať zdola. Nesporne novým momentom, ktorý priniesol štrajk vo Volkswagene, je však jeho internacionali­zácia.

Bratislavským a následne českým robotníkom, ktorí takisto ohlásili prípravu na štrajk, vyslovili podporu ich nemeckí kolegovia. Tento prejav solidarity je v priamom rozpore s narastajúcou vlnou sociálneho šovinizmu, ktorý sa šíri v európskych spoločnostiach a budí opatrné nádeje, že sa podarí oživiť hodnoty solidarity aj naprieč hranicami národných štátov.

Štrajk však zároveň ukázal, ako sa Slovensko zmenilo oproti prvým rokom postkomunistickej transformácie. Patrí medzi prvé významnejšie štrajky v súkromnom sektore, ktoré sa skončili úspešne. V podmienkach vysokej nezamestnanosti, sprevádzanej kaž­dodenne prítomným strachom zo zajtrajšieho dňa, by sa možno vôbec nebol uskutočnil.

Ani vlna solidarity, ktorá ho sprevádzala, by zrejme nebola možná, lebo by ju prevážil strach z odchodu zahraničných investorov. Navyše, ešte v roku 2003 médiá a veľká časť kultúrnych elít nekriticky podporovali neoliberálne reformy vlády Mikuláša Dzurindu a ich odporcovia okrem výnimiek nemali priestor v štátnych ani neštátnych médiách.

Až ekonomický rast a oslabenie pocitu existenčného ohrozenia umožnili rast občianskeho sebauvedomenia zamestnancov. Hoci rétorika súčasných politikov i médií poukazuje najmä na rozdiely medzi východnou a západnou časťou EÚ, v prípade, že by dominantnými investormi na Slovensku boli firmy z Ruska, Indie alebo Číny, by sa bratislavskí odborári len sotva dočkali podpory od svojich podstatne slabšie platených kolegov.

Sociálne pohyby v strednej Európe sú výsledkom modernizačných procesov a európskej integrácie. Možno očakávať, že nové sociálne hnutia sa budú skôr či neskôr dožadovať aj vlastnej politickej reprezentácie. Môže ňou byť nová, sebavedomá ľavica, ale aj sociálno-šovinistické hnutia, vymedzujúce sa najmä voči dovozu lacnej pracovnej sily zo zahraničia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#štrajk #Volkswagen #železnice
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
18,99
Aranžmán s amarylisom

Aranžmán s amarylisom

29,99
Vianočný aranžmán veniec so sviečkou strieborný

Vianočný aranžmán veniec so sviečkou strieborný

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk