Po potlačení SNP sa pripravoval transport Rómov do vyhladzovacích táborov. Slúžil na to zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom.
Sociológ Zygmunt Bauman v knihe Modernita a holokaust tvrdí, že priemyselné vyvražďovanie je najmä produktom modernity a vysvetľovať ho ako jav viazaný výlučne na židovskú skúsenosť počas druhej svetovej vojny by znamenalo akceptovať, že sa niečo podobné inde, inokedy a niekomu inému nemôže opakovať.
Druhý august bol Medzinárodným dňom spomienky na holokaust Rómov. Tradícia pietnych akcií sa začala ako súčasť projektu Ma bisteren! Nezabudnite!, ktorý iniciovala etnologička Zuza Kumanová.
Napriek tomu, že v súvislosti s plánovaným vyhladzovaním Rómov sa dnes už hovorí ako o holokauste, mnohí namietajú proti – či už z vyššie spomínaných príčin „exkluzivity“, ktorú Bauman vyvracia, alebo preto, že počty deportovaných obyvateľov rómskeho pôvodu sú v porovnaní s počtom obetí židovského holokaustu výrazne nižšie: v tzv. cigánskom tábore v Osvienčime – Brezinke bolo z 2. na 3. augusta 1944 splynovaných „len“ 2 897 Rómov, celkovo okolo 20-tisíc.
V kontexte holokaustu slovenských Rómov sa tomuto termínu vyhýbali aj takí významní odborníci ako česká romistka Milena Hübschmannová, vychádzajúc zo skutočnosti, že zo slovenského územia síce Rómov do koncentračných táborov deportovali, ale tie územia boli počas vojny súčasťou Maďarska. Tieto osoby našli smrť v táboroch Ravensbrück a Buchenwald, transport z Komárna smeroval do Dachau. V rómskom jazyku sa genocída Rómov označuje slovom „porajmos“.
Po potlačení SNP sa aj na Slovensku pripravoval transport Rómov do vyhladzovacích táborov. Slúžil na to zaisťovací tábor v Dubnici nad Váhom. Transportu napokon zabránilo vypuknutie škvrnitého týfusu a strach vojakov z nákazy, preto apelovali na ministerstvo národnej obrany, aby tábor zrušilo. Keďže sa to nestalo, 26 podozrivých z nákazy Nemci postrieľali. S postupujúcim frontom vojaci z tábora utiekli a vďaka tomu sa mnohí Rómovia dostali na slobodu.
V odvetných akciách po potlačení SNP rovnako ako v prípade partizánov a iných nepohodlných osôb asistovali radikáli z Hlinkovej gardy Nemcom aj pri vyvražďovaní Rómov. Masovo popravovali v Nemeckej, vo Valaskej Belej, v Tisovci, Kremničke, v spišských dedinách.
Otrasný je prípad zo Slatiny, kde obete pred Štedrým dňom zaživa upálili. Na Slovensku sa v súvislosti s vraždami Rómov podľa Ctibora Nečasa (SNP v pamäti národa, Bratislava 1994) v 176 hroboch identifikovalo 311 Rómov, pričom tento údaj zďaleka nepodáva verný obraz o realite.
Väčšinu totiž počas náhlych prepadov naložili na autá a vyviezli na neznáme popraviská. Pravdaže, výskum dnes sťažuje nielen desaťročia tabuizovaná téma porajmosu, ale aj obchádzanie historických príčin, ktoré prispeli k súčasnému stavu postavenia Rómov v spoločnosti.
Nepohodlnosť rómskej problematiky bola na jednej strane dôvodom, prečo sa protirómske opatrenia plnili v porovnaní s protižidovskými opatreniami nekoncepčne a aj napriek pretrvávajúcemu odporu majoritnej spoločnosti s relatívne veľkou nevôľou; na druhej strane bola a je príčinou javu, že aj dnes nielen verejnosť, ale aj poprední politici neváhajú označovať situáciu Rómov za problematiku vychádzajúcu z etnických a rasových predispozícií.
Zdôrazňovanie etnicity je v Európe dlhou tradíciou. V prípade „orientálnych rás“ vodca SS Heinrich Himmler poveril psychiatria Roberta Rittera vypracovaním tzv. vedeckej teórie o Cigánoch.
Podľa neho je znakom „cigánskej rasy nevykoreniteľná a vrodená asociálnosť“, čím ich vylúčil z ľudského spoločenstva. Podobne renomovaný sociológ prvej Československej republiky Anton Štefanka uverejňoval vyhlásenia, že „Cigáni nepatria medzi ľud ani plemenom, ani rečou, ani náboženstvom a zamestnaním“.
Zbavením ľudskosti sa masová likvidácia nevníma ako zločin. Navyše, ak je holokaust definovaný ako centrálne riadený a naplánovaný proces, ďalšou z jeho charakteristík je aj to, že sa nedeje pred zrakom verejnosti.
Bauman považuje za jednu z vlastností modernity práve toto odcudzenie vlastné strojovej mašinérii: ak je pozorovateľ priamo vystavený zážitku vraždenia živej (nielen ľudskej) bytosti, vníma to ako nestráviteľné násilie; ak sa vraždenie odohráva mimo jeho dohľadu, zostáva voči nemu ľahostajný.
Týmto by sa dalo vysvetliť aj to, prečo mnohí žandári odmietli strieľať do Rómov v zaisťovacom tábore v Dubnici nad Váhom, zato však nemali najmenší problém pri ich nakladaní na vozidlá s vedomím, že ich posielajú na vyhladenie.
Dobrá pamäť je dôležitá a dôležité je nezabúdať na minulosť. Na tú spred 73 rokov, ale ani na to, čo ju vyvoláva v ktorejkoľvek dobe: nahrádzanie vhodnej sociálnej politiky blúzneniami o vrodenej asociálnosti, ktoré prikyvujú konečným riešeniam. Inde, inokedy, vždy s niekým iným.