Tá často omnoho lepšie reflektuje reálny stav aj požiadavky sociálnych partnerov a nimi reprezentovaných rôznych sociálnych skupín. Takýto model prispieva k znižovaniu regionálnych rozdielov a k demokratizácii spoločnosti posilnením účasti samotných občanov na jeho fungovaní.
Cieľom sociálneho partnerstva na regionálnej úrovni je valorizácia miestnych kladov prostredníctvom spolupráce a konsenzu medzi aktérmi súkromného a verejného sektora, prípadne občianskeho, s cieľom vytvorenia pracovných príležitostí a zabezpečenia nevyhnutných podmienok na zlepšenie života obyvateľstva daného regiónu.
Práve vďaka širokej škále socioekonomických problémov, ktoré ovplyvňujú miestne obyvateľstvo, a rozdielnym kultúrnym, sociálnym a ekonomickým charakteristikám jednotlivých regiónov, sa význam regionálnych sociálnych partnerstiev ešte viac prehlbuje, napriek tomu, že sa od seba môžu odlišovať.
Dialóg na regionálnej úrovni prispieva k vytváraniu pracovných príležitostí, k podpore sociálnych služieb, vzdelávaniu, k riešeniu sociálnych a ekonomických problémov v mieste ich vzniku, a tým k rastu životnej úrovne dotknutého obyvateľstva.
Kľúčovými princípmi regionálneho sociálneho dialógu sú princíp subsidiarity, podľa ktorého sa politické rozhodnutia prijímajú na čo najnižšej úrovni; občiansky princíp podporujúci aktivitu a participáciu samotných občanov na riešení problémov regiónu, v ktorom žijú; a princíp komplexnosti postavený na myšlienke, že problémy vznikajúce na lokálnej úrovni môžu byť najlepšie pochopené a riešené aktérmi, ktorých sa priamo týkajú.
Keďže záber regionálneho sociálneho partnerstva je širší v porovnaní s vyjednávaním na podnikovej alebo odvetvovej úrovni, je žiaduce, aby sa na ňom zúčastňovalo širšie spektrum relevantných „hráčov“ regionálneho významu.
Predpokladom etablovania regionálneho sociálneho partnerstva je predovšetkým politická vôľa a angažovanosť možných kľúčových hráčov, a to zástupcov samosprávy, miestnej štátnej správy, zamestnávateľov a odborov.
Skúsenosti zo Slovenska ukazujú, že v 90. rokoch tradiční sociálni partneri iniciovali v jednotlivých regiónoch založenie tzv. krajských rád hospodárskej a sociálnej dohody. Išlo o regionálnu podobu tripartity so zastúpením miestnej štátnej správy, regionálnych štruktúr odborov (KOZ SR) a zamestnávateľov (AZZZ SR).
Okrem vzájomného informovania sa o aktuálnych sociálno-ekonomických problémoch v konkrétnom kraji sa darilo sociálnym partnerom dosiahnuť aj výsledky napríklad v oblasti verejných služieb, školstva, infraštruktúry a dopravy, a to vďaka odbornému pripomienkovaniu a spoločnému postupu smerom k ústredným orgánom štátnej správy.
Ako konkrétne pozitívne výsledky možno uviesť príklady z Banskobystrického kraja na konci 90. rokov, a to zavedenie prvého IC vlaku na trase Banská Bystrica – Bratislava a späť, elektrifikáciu železničného úseku Sliač – Vlkanová – Banská Bystrica, alebo zachovanie niektorých úsekov regionálnych železničných tratí.
Dialóg na regionálnej úrovni prispieva k vytváraniu pracovných príležitostí, k podpore sociálnych služieb, vzdelávaniu, k riešeniu sociálnych a ekonomických problémov v mieste ich vzniku, a tým k rastu životnej úrovne obyvateľstva
Predpoklady pre posilnenie regionálnych sociálnych partnerstiev vytvorila až reforma verejnej správy. Po roku 2001, keď sa uskutočnili prvé voľby do regionálnych samospráv, bolo ambíciou tradičných sociálnych partnerov rozšíriť zloženie regionálnych tripartít aj o zástupcov oboch úrovní samosprávy, no táto iniciatíva v mnohých prípadoch nebola, paradoxne, úspešná. Väčšina krajov žiadnu koncepciu rozvoja sociálneho dialógu ani praktické kroky k jeho implementácii zatiaľ nerealizovala.
V súčasnosti možno za najvýznamnejšie dôvody nefungovania regionálneho sociálneho partnerstva považovať najmä absenciu politickej vôle volených predstaviteľov samosprávnych krajov, dlhodobý nezáujem vlády o podporu takejto formy sociálneho dialógu a prenos riešenia sociálnych a ekonomických problémov z centrálnej úrovne na regionálnu napriek tomu, že deklarovaným záujmom vlády je podpora a rozvoj sociálneho dialógu na všetkých jeho úrovniach vrátane regionálnej; nízku občiansku angažovanosť súvisiacu s nízkym povedomím a záujmom občanov o riešenie a ovplyvňovanie vecí zdola aj prostredníctvom iných nástrojov ako sú voľby.
Ďalšie dôvody nefungovania sociálneho dialógu v regiónoch súvisia s oslabovaním, prípadne absenciou štruktúr, a tým aj pozícií tradičných sociálnych partnerov v regiónoch, ako aj nedostatočné využitie legislatívneho priestoru, či už existujúceho, alebo pri jeho tvorbe a implementácii, a to napríklad pri tzv. zákone o tripartite. Ponechanie vytvárania inštitúcií regionálnych sociálnych partnerstiev len na báze dobrovoľnosti v podmienkach Slovenska však evidentne nefunguje.