Životné minimum je spoločensky uznaná minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze. To znamená, že v súčasnosti je takto uznaná minimálna hranica príjmov na úrovni 199,48 eura. Ak sa fyzická osoba dostáva pod túto hranicu svojich príjmov, dostáva sa do stavu hmotnej núdze. Mnohým to iste vyvodí úsmev (cez slzy) na tvári pri predstave, že pri príjme len o pár eur vyššom nad touto sumou sa fyzická osoba v hmotnej núdzi už nenachádza.
Z pohľadu zamestnancov je životné minimum základným ukazovateľom pre výpočet daní. Od jeho výšky závisí suma nezdaniteľnej časti základu dane, a teda aj konečná výška čistej mzdy.
Životné minimum býva nesprávne zamieňané a vnímané ako istý druh sociálnej dávky, ktorá sa týka len tých, ktorí sú na jej poberanie odkázaní, a to za sprievodu predsudkov a odsudzovania zo strany tých, ktorých „sa to netýka“. Ale životné minimum sa týka všetkých, priamo či nepriamo. Vplyv životného minima sa premieta do viacerých zákonov a opatrení a jeho suma má dosahy na výpočet ďalších ukazovateľov, ako je napríklad rodičovský príspevok, prídavok na dieťa, pomoc v hmotnej núdzi, minimálne výživné, náhradné výživné, sociálne štipendium, príspevky pre zdravotne ťažko postihnutých, daňový bonus na dieťa, minimálny dôchodok, predčasný dôchodok, exekučné zrážky zo mzdy či z dôchodku.
Z pohľadu zamestnancov je životné minimum základným ukazovateľom pre výpočet daní. Od jeho výšky závisí suma nezdaniteľnej časti základu dane, a teda aj konečná výška čistej mzdy. Od roku 2003 suma životného minima rástla výrazne pomalšie ako priemerná mzda v národnom hospodárstve, ale aj ako minimálna mzda, a preto čisté mzdy rástli pomalšie ako hrubé. Takáto studená progresia má určite negatívny dosah na samotné príjmy domácností a životnú úroveň ľudí. Takisto aj poberatelia minimálnej mzdy boli ešte v roku 2013 vďaka dostatočne vysokej nezdaniteľnej časti základu dane oslobodení od platenia dane z príjmu, v súčasnosti v dôsledku stagnujúceho životného minima už daň z príjmu platia. Tento jav spôsobuje nastavenie valorizačného mechanizmu sumy životného minima, ktorý síce zohľadňuje koeficient rastu čistých peňažných príjmov na osobu alebo koeficient rastu životných nákladov nízkopríjmových domácností, ale volí vždy ten nižší variant. Keďže si nízkopríjmové domácnosti nemôžu dovoliť rast svojich životných nákladov, výrazne sa nemení ani koeficient pre výpočet sumy životného minima.
Tu by stála za seriózne zváženie zmena spôsobu nastavenia samotného valorizačného mechanizmu. Akékoľvek posudzovanie valorizácie na základe inflácie neodráža skutočné náklady domácnosti, keďže vývoj subjektívnej inflácie jednotlivca nie je totožný s národnou infláciou. Riešením by mohla byť valorizácia súm životného minima najmenej na základe koeficientu rastu čistých peňažných príjmov na osobu. Je paradoxom, že zistená hranica chudoby pre rok 2016 predstavuje sumu 347,58 eura. Preto ďalšou alternatívou môže byť nastavenie životného minima na úrovni totožnej s touto sumou, čo by logicky i filozoficky malo svoje opodstatnenie.
Za posledné obdobie rástli náklady spojené s bývaním, dopravou, so zdravím či vzdelávaním, čo sa negatívne odráža na životnej úrovni domácností, ktoré sú odkázané napríklad na dávky v hmotnej núdzi, ktorých výška však nerastie (taktiež sa odvíjajúce od výšky životného minima). Pri takto zabetónovanom valorizačnom mechanizme sú najmä jednotlivci odkázaní na poberanie rôznych sociálnych dávok chytení do pasce chudoby a nie sú schopní sa z nej vyslobodiť. Základné potreby sa pre nich stávajú luxusom.
Chudoba má negatívne dosahy na rôzne oblasti života jednotlivca, na zdravie, vzdelanie, ekonomiku krajiny i životné prostredie. V jej dôsledku narastá u jednotlivca nespokojnosť, pocit vylúčenia, neschopnosti ovplyvniť ďalší vývoj a smerovanie svojho života, frustrácia, zvyšuje sa miera kriminality, násilia, hrozia sociálne nepokoje a konflikty, čo vedie k spoločenskej nerovnováhe a k prehlbovaniu sociálnych nerovností, k destabilizácii celej spoločnosti či jej postupnej radikalizácii. Dôsledky chudoby a ich odstraňovanie sú pre štát oveľa nákladnejšie, ako jej predchádzanie. Jedným z nástrojov je aj zodpovedné, objektívne a realitu reflektujúce nastavenie súm životného minima.
Životné minimum sa týka nás všetkých, nielen niektorých sociálnych skupín. Týka sa nás priamo ako zamestnancov, rodičov, dôchodcov, nezamestnaných či osôb vystavených rôznym sociálnym rizikám, nepriaznivým životným situáciám, negatívnym sociálnym javom a ich dôsledkom; ale aj nepriamo ako obyvateľov krajiny, kde je jej každý ôsmy občan ohrozený chudobou a jej dosahy sa premietajú do ekonomickej, politickej, spoločenskej, environmentálnej či kultúrnej kondície celej spoločnosti.