Trpký turecký med

25.08.2017 10:00

Nie je to tak dávno, čo prezident Andrej Kiska označil Turecko za „ostrov stability“. Tento prejav diplomatického natierania (tureckého) medu okolo úst pomerne výstižne ilustruje vzťah európskych štátnikov voči tamojšiemu autoritatívnemu režimu.

Partnerský vzťah s krajinou, ktorá sa opakovane dopúšťa prešľapov v oblasti ľudských práv, perzekúcie nepohodlných občanov a zastrašovania civilného obyvateľstva, predstaviteľov Európskej únie a jej členských krajín privádza do čoraz väčších rozpakov.

Prezident Recep Tayyip Erdogan z vládnucej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) využil minuloročný nevydarený pokus o puč ako zámienku na posilnenie štátnych represií. Trojité delenie moci prakticky prestalo jestvovať, justícia sa spolitizovala a aj časť kompetencií parlamentu sa preniesla na výkonnú moc s posilneným postavením prezidenta.

Ľudskoprávne organizácie upozorňujú na okliešťovanie občianskych a politických práv, Erdoganom kontrolované médiá nezastavujú prísun prorežimnej propagandy a na všetkých úrovniach žurnalistickej činnosti sa v strachu pred perzekúciou uplatňuje tá najefektívnejšia forma cenzúry – autocenzúra.

Naproti tomu sa zastrašovacia kampaň, namierená proti kurdskej menšine, stupňuje už od roku 2014, pričom využíva pestrú paletu praktík od zatvárania nepohodlných poslancov, aktivistov Ľudovodemokratickej strany (HDP) a žurnalistov cez sabotáže až po vyháňanie kurdských civilistov z domovov armádou celkom bez škrupúľ.

Aj keď rokovania o pristúpení Turecka do EÚ z vyššie spomínaných dôvodov formálne ustali, Turci vzhľadom na svoj štatút regionálnej mocnosti, členstvo v NATO a hospodársky potenciál zostávajú i naďalej strategickým partnerom EÚ s nezanedbateľnou úlohou v jej plánoch na posilnenie svojho postavenia v rámci globálnej ekonomicko-politickej sústavy.

Erdogan si svoju pozíciu uvedomuje a patrične si ju aj užíva. Medzi jeho najsilnejšie karty, ktorými môže EÚ vydierať, patrí tá utečenecká – turecký režim totiž plní z hľadiska EÚ funkciu akejsi hrádze pred ešte masívnejším prílivom migrantov, keď sa v utečeneckých táboroch na jeho území tiesnia milióny ľudí z vojnou postihnutých území. Tento fakt stavia EÚ do veľmi nepríjemnej pozície, keďže rozpor medzi proklamovanými „európskymi hodnotami“ a bezútešnou realitou politického pragmatizmu je čoraz zreteľnejší aj pre laickú verejnosť.

Táto bezzubosť voči režimu, ktorý podľa mnohých expertov smeruje čoraz väčšmi k istej forme diktatúry, sa naplno preukazuje aj v prípade českých humanitárnych aktivistov Markéty Všelichovej a Miroslava Farkasa. Tých zadržali tureckí hraničiari ešte v novembri minulého roka na jednom z hraničných priechodov do Iraku, odkiaľ sa plánovali presunúť do severosýrskej Rojavy.

Tam chceli zrealizovať svoj plán výstavby mobilnej nemocnice, na čo existujú aj dôkazy v podobe korešpondencie s rôznymi odborníkmi. Turecké orgány však pravdepodobne iba na základe skonfiškovaného „prokurdského materiálu“ či fotografií zo sociálnych sietí dvojicu obvinili z podpory kurdských Ľudových obranných jednotiek (YPG), operujúcich na území Rojavy, ktoré turecké autority považujú za teroristickú organizáciu.

Samotné rozhodnutie súdu bolo napokon ešte absurdnejšie ako obvinenie z terorizmu: šesť a štvrť roka odňatia slobody pre Všelichovú i Farkasa, tí sa však proti tomuto rozsudku plánujú odvolať. Podobný osud postihol aj ďalších občanov EÚ vrátane bývalého britského vojaka Joea Robinsona (zadržaného na dovolenke v Turecku), francúzskeho žurnalistu Loupa Bureaua, ale aj niekoľkých Nemcov.

V prípade českej dvojice síce prebehla istá formálna komunikácia na úrovni ministerstiev či veľvyslanectiev, ale predbežný rozsudok jasne naznačuje diplomatické limity českých orgánov. Predovšetkým však ilustruje ostentatívny spôsob, akým turecké mocenské elity v popučistickej ére demonštrujú svoje odhodlanie posilniť svoje pozície za akúkoľvek cenu. Na ťahu sú predstavitelia dotknutých krajín, tí by však – v záujme zadržaných i vlastnej diplomatickej reputácie – mali pred izolovaným postupom uprednostniť koordináciu svojich krokov s cieľom oslobodiť vlastných občanov (alebo aspoň zmierniť ich tresty).

V novodobom newspeaku je možné všetko – turecký represívny režim sa môže javiť ako ostrov stability a humanitárni aktivisti sa zamieňajú za teroristov. Netreba však zabúdať, že medzi týmito pojmami existuje iba veľmi tenká hranica, ktorú definuje predovšetkým aktuálna politická klíma (taký Nelson Mandela figuroval celé roky na teroristických zoznamoch).

Zvlášť, keď jeden z najrepresív­nejších režimov kriminalizuje sympatizantov a podporovateľov milícií YPG, ktorých postavenie kľúčovej regionálnej hrádze proti postupu Islamského štátu spochybňuje už iba málokto.

Oblastí, v ktorých treba konať a razantne zakročiť proti praktikám Erdoganovho režimu, je viacero. To, či EÚ bude ochotná vybrať svoju hlavu z piesku a predniesť nejaké zmysluplné požiadavky demokratizácie tureckej spoločnosti spojenej s férovým vyrovnaním sa s emancipačným úsilím kurdskej menšiny, naznačí mnohé…

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#turecko #Recep Tayyip Erdogan #Európska únia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Amore Ľalia Color

Amore Ľalia Color

37,99
Amore Ruža Pink

Amore Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk