Z veľkej udalosti ľudový sviatok

29.08.2017 18:00

V porovnaní s inými európskymi štátmi máme viac sviatkov a dní pracovného pokoja.

Nie všetky štátne sviatky sa však dostatočne upevnili v našej historickej pamäti. Častokrát vieme iba to, že sa dnes nejde do práce. Dvadsiaty deviaty august patrí k výnimkám. Ide o štátny sviatok, ktorý navyše zľudovel. Sociologické prieskumy potvrdzujú, že sa dlhodobo teší priazni zhruba troch štvrtín obyvateľstva, hoci väčšina povstalcov už nie je medzi nami. Niet podobnej historickej udalosti, ktorá by neustále názorovo zbližovala takú veľkú skupinu. Zákon, ktorým bol 29. august zaradený medzi štátne sviatky, sa nerodil ľahko. Prešiel až na tretí pokus, na konci septembra 1992, teda po prelomových voľbách, keď sa na Slovensku zásadne zmenili mocenské pomery.

Povstalci pred 73 rokmi nebojovali proti vlastnej krajine, ale proti vazalskej moci, ktorá niesla pečať svojho stvoriteľa. A ten sa nenarodil na Slovensku, ale býval v Berlíne. Po mníchovskej zrade bolo medzi politickými elitami morálnejšie ostať doma a pokúšať sa zachrániť aspoň to, čo sa dá, ako utekať za hranice a poučovať tých, ktorí ostali vo vlasti. Nastupujúca moc v Bratislave sa neprevinila tým, že zobrala zodpovednosť za ďalší osud nad okyptenou krajinou, ale tým, čo nasledovalo. Spočiatku verila, že sa dajú s novým západným spojencom uzavrieť kompromisy, ale tie sa týkali skôr formy vládnutia ako obsahu. Dočasné vydýchnutie po konci druhej Československej republiky nemalo perspektívu. Nemecký vodca sa v písomnej a často aj v ústnej forme jasne vyslovoval, že všetky národy okrem svojho považuje na menejcenné.

A netreba veľmi hádať, čo by nasledovalo, ak by sa mu dlhodobo darilo. Jozef Tiso ostal veľmi verným spojencom aj po smrti Adolfa Hitlera, keď sa už podobní vladári dávno prikláňali na víťaznú stranu. Potvrdil to v telegrame novému nacistickému vodcovi admirálovi Karlovi Dönitzovi v posledných dňoch vojny. Vernosť je pekná vlastnosť, ale nie vernosť diablovi.

Na Slovensku sa oproti susedom udržoval navonok pokoj, čo je zdroj istej nostalgie. Tiso stiahol do svojho tímu špičkových ekonómov – Imricha Karvaša a Petra Zaťku, ktorým nechal voľnú ruku. Obaja menovaní ako súčasť oficiálnej moci však pripravovali jej pád. Aj vďaka nim sa neskoršia povstalecká vláda mohla oprieť o slušné hospodárske zázemie.

Význam historických udalostí nemôžeme hodnotiť z krátkodobého hľadiska. Vo vedomí obyvateľstva prežila skúsenosť, že sloboda, samospravovanie a zodpovednosť sú hodnoty, za ktoré sa oplatí aj trpieť.

Ten, kto nemal „nevyhovujúci“ pôvod, nesedel vo väzení za ilegalitu, nemal odveleného syna na východnom fronte a kto sa spomínanými problémami netrápil, sa mohol cítiť na vojnové pomery uspokojivo. Slovenský štát niesol obrovskú daň za to, vďaka komu vznikol a kto garantoval jeho zredukovanú územnú celistvosť. Isté výhody boli vykúpené nedemokratickým politickým systémom, poddajnosťou voči Hitlerovi a priamou spoluúčasťou na najkrutejšom vojenskom ťažení a na holokauste. Autoritatívny režim jednej vládnej strany získaval pod vplyvom obrovského medzinárodného tlaku a ctižiadosti slovenských radikálov stále viac čŕt fašizmu. Jeho podobe pomáhali aj autoritatívne, populistické a xenofóbne prvky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany už spred roku 1938. Zákony, ale najmä prax dokumentujú fakty o rasistickom charaktere režimu.

Slovenské národné povstanie nevypuklo z hladu a biedy, ale ako odmietnutie amorálnosti režimu. Napriek tomu, že bolo koordinované zo zahraničia, vzniklo prevažne z vnútorných potrieb. Získalo širokú podporu medzi civilným obyvateľstvom a armádou. Na jeho stranu sa pridala aj časť stúpencov HSĽS, a to nie vždy zo zištných dôvodov.

Slováci urýchlene dospievali. Učili sa spravovať vlastnú krajinu. Povstalecká Slovenská národná rada, v ktorej na rozdiel od súčasnosti vedeli úzko spolupracovať svetonázorovo odlišné sily, sa vyslovila za obnovu spoločného česko-slovenského štátu, no na novom základe. Zmena sa mala týkať najmä voľnejšieho štátoprávneho usporiadania a výraznejšej orientácie na sociálnu spravodlivosť.

Povstanie bolo z miest a väčšiny dedín vytlačené. Prežívalo, či skôr tlelo, iba vo vyšších polohách stredoslovenských hôr, v ktorých sa necítili bezpečne ani špeciálne vycvičené nemecké oddiely a ich domáci kolaboranti. Po páde Banskej Bystrice prišli represálie, nové deportácie a spálené dediny. Význam historických udalostí nemôžeme hodnotiť z krátkodobého hľadiska. Vo vedomí obyvateľstva prežila skúsenosť, že sloboda, samospravovanie a zodpovednosť sú hodnoty, za ktoré sa oplatí aj trpieť. Iba niekoľko národov, ktoré priamo alebo nepriamo ovládala krátko trvajúca tisícročná ríša, našlo toľko odvahy ako naši povstalci. Slováci sa zaradili tak medzi európsku elitu. Po konci druhej svetovej vojny sa na nich nehľadelo ako na spojenca Nemecka, ale ako na súčasť protihitlerovského zväzku.

Aj s touto skúsenosťou sa ľahšie budovala pred štvrťstoročím dnešná republika a ľahšie sa odstraňovali a odstraňujú jej malé aj veľké detské choroby. I v tom pretrváva odkaz Povstania.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sviatky #EÚ
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Amore Alstromeria Color

Amore Alstromeria Color

37,99
Amore ruža cream

Amore ruža cream

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk