Víkendové číslo britského denníka Financial Times prinieslo článok o tom, ako jedna z jeho známych tvárí Lucy Kellawayová denník práve opustila. Založila iniciatívu s cieľom podporiť ľudí, ktorí chcú aspoň načas skončiť s doterajšou kariérou a namiesto toho učiť. A sama odchádza postaviť sa pred tabuľu.
Život britského učiteľa pritom nie je jednoduchý. Ako pripomína Financial Times, v priemere v tomto povolaní vydrží iba päť rokov. Nástupný plat je menej ako 25-tisíc libier ročne. Aj preto odbory upozorňujú, že veľa učiteľov vo veľkomestách si nemôže dovoliť vlastné bývanie. Bývajú v bytoch s ďalšími ľuďmi.
Z bankára učiteľ. Prečo nie?
Napriek tomu sa učenie berie ako krásne poslanie. Medzí päťdesiatimi ľuďmi, ktorí sa do programu Lucy Kellawayovej zapojili, sú aj bývalí bankári. Nastupujú do štátnych škôl učiť matematiku či anglickú literatúru za zlomok predchádzajúcich zárobkov.
Aj v susednom Česku historický rešpekt k vzdelaniu funguje. Najbohatší Čech Petr Kellner založil gymnázium a základnú školu. So silným sociálnym aspektom, školné platia len majetnejší.
Ak sa v školstve nevynoria noví lídri, ale ak sa nezmení prístup médií, neochota verejnosti konštruktívne sa o vzdelávaní baviť bude narastať. A prestíž školstva klesať.
Okrem toho jeho nadácia podporuje veľmi užitočný projekt Pomáhame školám k úspechu. V rámci neho odborníci školám radia, ako zlepšiť vnútorné procesy a efektívnejšie vyučovať. Ďalší z boháčov Pavel Tykač spoločne s manželkou podporuje projekt obedov zadarmo pre deti z menej majetných rodín. Bývalý šéf energetického gigantu ČEZ Martin Roman dlhoročne podporuje skvelú iniciatívu Česko číta deťom a riadi prestížne gymnázium PORG. Finančník Karel Janeček založil nadáciu Neuron, ktorá štedro financuje špičkové vedecké tímy. Developer Luděk Sekyra zase investuje do aktivít na pôde Oxfordskej univerzity.
Slováci zatiaľ neinvestujú
Niežeby u nás firmy nedávali školám peniaze, ale ide o malé sumy, skôr výpomoc. Ako minister som sa snažil presvedčiť podnikateľov, aby do školstva investovali. Spolumajiteľ veľkej firmy mi na to odpovedal, „na charitu sme už tento rok dali“.
Pri inej príležitosti som diskutoval s úspešným technologickým biznismenom, ako podporiť domácu vedu. Po chvíli sa však rozhovor zvrtol, môj spoločník skôr spomínal na to, ako počas vysokoškolského štúdia trpel, pretože väčšina pedagógov bola veľmi zlá.
To dobre vystihuje, čo sa deje. Ľudia súhlasia s tvrdením, že vzdelanie je dôležité. Ak sa však rozprávate konkrétne, nastupuje skúsenosť rodiča nespokojného s učiteľmi či dokonca traumatické školské spomienky z mladosti. Ochota čokoľvek podporiť klesá. Školstvo je preto veľmi citlivá téma a žiada si premyslený prístup.
Treba zmeniť prístup
Aj preto som pred jeden a pol rokom žiadal skupinku bratislavských aktivistov napojených na tzv. občiansku pravicu, aby netorpédovala moju iniciatívu pripraviť pred voľbami jednotnú deklaráciu školských organizácií a ministra školstva.
Tá žiadala priamo v programovom vyhlásení novej vlády zakotviť financovanie školstva na takej úrovni HDP, ako je priemer EÚ. Ak namiesto toho vystúpi malá skupinka rozpačitých ľudí a žiada vládu o pol miliardy eur, ako to urobili, vyzerá to jednoducho smiešne a hlúpo.
Ako sa to skončilo, vieme. Médiá sa „revolúcii“ na niekoľko týždňov potešili. Po voľbách na školstvo rovnako rýchlo zabudli. Počet mesačných článkov o vysokoškolských akreditáciách, odbornom vzdelávaní, ale napríklad i školskom stravovaní na dlhý čas klesol na nulu.
Je to veľmi jednoduché. Ak sa v školstve nevynoria noví lídri, ale ak sa nezmení aj prístup médií, neochota verejnosti konštruktívne sa o vzdelávaní baviť bude narastať. A prestíž školstva klesať.