Pritom ide o dôležitú vec, či už o ochranu konkurencie, kde je možná, o miernenie apetítu oligopolov a monopolov, alebo o podporu tovaru a služieb z verejných financií tam, kde ich trh produkuje nedostatok, či o ochranu spotrebiteľov, zvlášť ich zdravia.
Regulácie sú také všemocné a rozšírené, že často už ani nevieme, na čo vlastne sú. Ako keď deti v jedálni na prvom stupni základnej školy dostanú obed, ktorý obsahuje predpísané hocičo, posvätené nejakými výskumami, no aj tak tri štvrtiny z nich sa jedla nedotknú. Deti ostanú hladné, mamy nervózne, no regulácii a regulátorom je učinené zadosť.
Podobne je to s reguláciami v poľnohospodárstve a v potravinovom priemysle. Chránime si zdravie, a tak nevyrábame, dovážame, pijeme plasty, jeme sušené vaječné zmesi, ale regulácii sa neodporuje. Ide predsa o vedu, zdravie a v najhoršom prípade, keby dochádzali argumenty, o príkaz Európskej komisie.
Kedysi som poznal stavbára, ktorý sa asi pokútne dostával k dobrým pozemkom, kde, tak mi to vychádza, staval systémom pyramídy: peniaze na prvú stavbu použil ako sa dalo, niektoré byty rozdal na úplatky, dofinancoval ju peniazmi z druhej stavby a tak ďalej. Boli to deväťdesiate roky, divočina. Ale nenapadlo mi, že aj dnes developeri dokážu zneužívať svoje výnimočné postavenie a informačnú asymetriu na psie kusy – developer vie všetko o stavbe aj o klientoch. Tí nič netušia o stavbe (vari iba kusé informácie) ani o ostatných klientoch. Väčšinou nadávame na štát, no akosi mlčíme o tom, aká divočina prežíva v súkromnom sektore.
Chránime si zdravie, a tak nevyrábame, dovážame, pijeme plasty, jeme sušené vaječné zmesi, ale regulácii sa neodporuje.
Regulácie teda majú zmysel, ale, pozor, je to komplikovaná oblasť vyžadujúca veľký počet odborníkov a kvalitných inštitúcií, pretože v opačnom prípade narobia viac zlého než dobrého. A tu sme pri tom, prečo u nás musíme mať veľa dobrých programátorov a málo dobrých regulátorov.
Programátor rozmýšľa o všetkých možných stavoch sveta, musí mať na ne odpoveď, riešenie, nič by jeho program nemalo prekvapiť. Ak sa programátorom inšpiruje regulátor, nadíde koniec sveta. Naozajstný svet je totiž neuveriteľne komplikovaný, a preto ho žiaden algoritmus nemôže opísať ani predvídať.
V správe firiem sa tomu venuje teória o vzťahu pána a sluhu. Ak by sme vedeli všetko, zmluva vlastníka s manažérom by bola dokonalá a manažéra by sme vlastne nepotrebovali. V skutočnosti vieme, že pred svetom sme malí, ale nemusíme zúfať, lebo máme ľudí, ktorí sú blízko realite a vedia sa najlepšie a rýchlo rozhodnúť. Ak sa rozhodnú zle, nedajbože zištne, máme mechanizmy, ako ich vzorovo potrestať.
Svet je nielen komplikovaný, no stále je komplikovanejší. Prichádzajú nové technológie, mení sa rozloženie síl… Pre štát, ktorý má veľkosť jedného mesta, je preto obrovskou príležitosťou využívať postupy, ktoré vzniknú vo veľkých štátoch alebo celkoch – ekonómovia hovoria o čiernom pasažierovi.
V našom prípade, keď sme sa vzdali menovej suverenity a čím ďalej, tým viac koordinujeme svoju fiškálnu suverenitu, je nádej, že sa nebudeme hrať na regulačnú suverenitu. Ono sa to vo viacerých oblastiach už aj deje. Prijímame medzinárodné pravidlá, ktoré však niekedy nevieme ani poriadne preložiť, nieto uplatňovať a vymáhať. Nielen na prípravu regulácie, ale aj na budovanie špecializovaných inštitúcií totiž potrebujeme kritickú masu odborníkov, a tú vo väčšine oblastí nikdy nebudeme mať. Lenže ak to je pravda a my odovzdáme časť svojej regulačnej suverenity napríklad Nemecku, mali by sme pritom začať viac myslieť na rozvoj Slovenska.