Mnohí danú tému a jej obsah považujú za fikciu, zavádzanie, populizmus, stavanie vzdušných zámkov či utópiu.
Pristúpením k Zmluve o Európskej únii sme sa stali súčasťou spoločenstva krajín, ktorých cieľom je vzájomná podpora hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti a solidarity. Jednou zo snáh členských krajín EÚ je aj jednotný vnútorný trh a konvergencia medzi krajinami, ktorá sa prejaví aj vo vyrovnávaní rozdielov v otázkach sociálnych a ekonomických.
Pokiaľ je jednotný európsky trh spoločný pre všetkých, tak konkurencia postavená na nízkych mzdových nákladoch je ako poskytovanie tovarov či služieb za dampingovú cenu alebo ako tiché uznanie zákonitostí nekalej súťaže.
Pristúpením k Zmluve o Európskej únii sme sa stali súčasťou spoločenstva krajín, ktorých cieľom je vzájomná podpora hospodárskej, sociálnej a územnej súdržnosti a solidarity.
Častým a určite logicky oprávneným argumentom proti výraznej mzdovej konvergencii sú životné náklady obyvateľov jednotlivých krajín a daňové a odvodové zaťaženie. Pre potreby tejto krátkej úvahy rozdelíme krajiny Európy z hľadiska miezd do troch skupín.
Prvou sú vyspelé krajiny, kde je čistý mesačný priemerný príjem niečo vyše 3 600 eur. Sem môžeme zaradiť Švédsko, Fínsko, Dánsko, Holandsko, Luxembursko a pod. V ďalšej skupine rozvinutých krajín západnej Európy, kde patrí napríklad Francúzsko, Rakúsko, Taliansko, je čistý príjem na úrovni takmer 1 900 eur.
V poslednej skupine nových, z pohľadu miezd stále „rozvojových“, členských krajín EÚ vrátane Slovenska je tento priemer na úrovni necelých 750 eur, čo nie je ani štvrtina príjmov najvyspelejších krajín a ani polovica rozvinutých krajín Európy.
Náklady na bývanie, ako jedna z najvýznamnejších položiek životných nákladov, sú určite v jednotlivých krajinách odlišné. Nie je však pravidlom, že v krajinách s najvyššími príjmami sú aj náklady na bývanie v percentuálnom vyjadrení tou najväčšou položkou z disponibilného príjmu.
Priemerný podiel nákladov na bývanie tvorí asi tretinu z celkového príjmu v rámci celej EÚ. Tomu sa značne približuje aj Slovensko, pričom však v príjmoch dosahuje len jednu tretinu priemeru EÚ.
Porovnateľný podiel nákladov na bývanie na disponibilnom príjme majú Nemecko s Bulharskom, Rumunsko so Švédskom, Česká republika so Švajčiarskom, Poľsko s Nórskom, Cyprus s Luxemburskom alebo Slovensko s Fínskom.
Pritom z pohľadu čistého príjmu sa uvedené príklady krajín nachádzajú v úplne rozdielnych skupinách a dimenziách. Z komparácie vyplýva, že podiel nákladov na bývanie na celkovom príjme je v krajinách strednej a východnej Európy porovnateľný s krajinami vyspelej západnej Európy, tvorí asi tretinu, ale z pohľadu príjmov sú nové členské krajiny hlboko pod európskym priemerom.
Ďalším výpovedným ukazovateľom môže byť podiel čistého príjmu na celkovom príjme, pričom tento je najvyšší práve vo vyspelých európskych krajinách s najvyššími platmi (priemerne necelých 65%. Na porovnanie v krajinách strednej Európy je to necelých 58%).
Ak znížime podiel čistých príjmov na celkovom príjme o podiel predstavujúci náklady na bývanie, dostaneme akýsi „zostatok“ z príjmu, ktorý možno využiť na financovanie ďalších nevyhnutných položiek spotreby, zábavu, vzdelávanie, oddych či úspory. Takýto zostatok predstavuje v krajinách vyspelej Európy necelých 33%, v rozvinutých krajinách 29% a v „rozvojových“ krajinách len 27%.
Z toho vyplýva, že aj krajiny západnej Európy so svojimi nákladmi na bývanie a daňovým a odvodovým zaťažením majú príjmy aj po „očistení“ o tieto náklady stále výrazne vyššie ako krajiny strednej či východnej Európy a dokážu kumulovať viac prostriedkov na úspory či míňať na ďalšiu spotrebu.
Veľmi zaujímavé sa javí aj zisťovanie životných podmienok európskych domácností cez tzv. neschopnosť domácností niečo si dovoliť. Z takéhoto zisťovania vychádza, že 9% slovenských domácností si nemôže dovoliť teplo v domove (podobne je na tom Slovinsko, Česká republika), 60% domácností si nemôže dovoliť zaplatiť týždeň dovolenky mimo domova (horšie je na tom už len Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko), tretina domácností si nemôže dovoliť každý druhý deň mäsité jedlo (podobne ako Rumunsko, Lotyšsko či Maďarsko), a každá druhá domácnosť nedokáže čeliť nepredvídateľným finančným nákladom, podobne ako aj v Českej republike.
Z celkového porovnania nám vychádza jednoduchý a všeobecný záver, že kým po zaplatení daní, odvodov a nákladov na bývanie priemernému Fínovi zostane na ďalšiu spotrebu či dovolenku, zábavu alebo úspory 1 200 eur, Slovákovi zostane 330 eur.
Položme si teda spoločne po tomto krátkom komparatívnom exkurze ešte raz otázku, prečo by snaha o rast platov v krajinách strednej a východnej Európy, teda aj na Slovensku, a ich približovanie sa k tým v krajinách Európy západnej, mala byť snahou sizyfovskou?!