Áno referendu v Kurdistane

20.09.2017 14:00

Pred referendom o nezávislosti Kurdistanu vyhláseným na budúci pondelok si veľmoci a OSN podávajú kľučky u jeho prezidenta. Pod zámienkou riešenia dôležitejších otázok chcú zrušenie referenda. Sú však dôležitejšie otázky? Islamský štát je porazený. Stabilizácia Iraku by znamenala koniec kurdskej nezávislosti. A ropa v rukách arabských diktatúr prináša len bohatstvo vládcom a útlak ostatným.

Nezávislosť Kurdistanu je pre nás morálnym záväzkom. Preto, že Kurdi boli jedinou významnou silou čeliacou Islamskému štátu a jediným stabilným prvkom v Iraku a Sýrii. Koloniálna Sykes-Picotova hranica ich dodnes rozdeľuje medzi Irak a Sýriu. Západ sa po 1. svetovej vojne nezastal ich práva na sebaurčenie podľa mierovej zmluvy zo Sévres.

Je jasné, že Blízky východ stojí na stabilite kľúčových štátov: Turecka, Iránu, Pakistanu, Egypta a Izraela. Ale to nás neoprávňuje trvať na nemennosti hraníc zlyhaných štátov Iraku a Sýrie. Dnes ide o nezávislosť Kurdov v Iraku. Kto pozná históriu, vie, že reťazové reakcie sú zriedkavé a že nehrozí destabilizácia Turecka ani Iránu.

Veľmoci sa obávajú odporu Turecka a Iránu, aj keď mali roky na nastolenie modelu, ktorý by ich neohrozil. Turecko-kurdský mier (2013 až 2015) dokázal, že to možné je. Vyžaduje to, aby obe krajiny mali kontrolu nad nezávislým Kurdistanom. USA by tam mali mať stálu vojenskú prítomnosť, aby zabránili tureckej okupácii. Turecko by malo Kurdistan zapojiť do svojich regionálnych organizácií, aby ho kontrolovalo politicky. A Irán by tam mal mať jednotky pod americkým protektorátom, tak ako Rusko malo svoje jednotky v americkej okupačnej zóne Kosova.

Otázka kurdskej nezávislosti je dnes dôsledkom arabskej jari, ktorá podporila tamojší nacionalizmus a sunitský islamizmus. Arabská emancipácia potrvá ďalšie desaťročia a Kurdi sú v existenčnom ohrození. Expanzia Islamského štátu tiež ukázala, že len Kurdistan dokáže ochrániť menšiny na svojej hranici s Mezopotámiou: Jezídov, Fajliov, Šabakov, Turkomanov a kresťanských Asýrčanov. Treba Kurdistanu veľmocensky nadiktovať ich územnú autonómiu, nie ich znovu balamutiť chimérou multietnického Iraku a Sýrie.

Argument, že kurdskú nezávislosť vylučuje ústava Iraku – štátu, ktorý fatálne zlyhal a neochránil svoje obyvateľstvo pred zverským režimom ISIL – je neobhájiteľný.

Jediná sila, ktorá dnes môže zabrzdiť rozpínanie islamizmu mimo arabského sveta, je nacionalizmus. Preto treba podporiť nacionalizmus kurdský, turecký, iránsky. Mementom nech je Afganistan, kde trvanie na jeho celistvosti za každú cenu spôsobilo, že Taliban už ovláda aj etnicky tadžické a uzbecké oblasti, kde predtým nemal šancu.

Máme zlozvyk vidieť svet európskou optikou. Uznávame nemennosť hraníc, pretože definujú národné štáty, tie zase legitimizujú demokratický štát. Arabský svet sa však nachádza spoločensky na úrovni európskych mnohonárodných monarchií 18. a 19. storočia. Väčšina krajín na starom kontinente odvodzuje svoju legitimitu z rozbitia týchto monarchií. Preto sa nemôžeme tváriť, že Irak a Sýria sú nedeliteľné.

Je scestný argument, že o svojej budúcnosti majú rozhodnúť Iračania a Sýrčania. Po vojne s Islamským štátom, je v oblasti potrebný veľmocenský zásah zvonku, aký po 1. svetovej vojne umožnil vznik národných štátov u nás. Kurdskí pešmergovia sú dnes víťazom veľkej vojny, podobne ako Československé légie pred storočím, a tak sa k nim musíme správať. Argument, že kurdskú nezávislosť vylučuje ústava Iraku – štátu, ktorý fatálne zlyhal a neochránil svoje obyvateľstvo pred zverským režimom ISIL, je neobhájiteľný.

Iracký mnohostranícky systém nemá nič spoločné s európskou demokraciou. Sú to strany etnických a náboženských skupín. Ľudia nehlasujú v demokratickej voľbe, ale podľa pôvodu. Poučme sa u nás, že demokrati porazili Mečiara, Tudjmana, Miloševiča a ich pohrobkov až po osamostatnení národných štátov.

Ak Kurdom núkame federáciu a autonómiu, vedzme, že za posledných sto rokov žiadna federácia či autonómia v arabskom svete, s výnimkou Spojených arabských emirátov, neprežila. Federácia v Líbyi zlyhala, v Jemene sa roku 2014 nedočkala ani realizácie. Alžírski nacionalisti lákali berberské regióny Kabýliu a Aurés autonómnymi vilajetmi, ale po vyhnaní Francúzov ich podviedli.

Násir sa po spojení Egypta a Sýrie ani nehral na federáciu. Juhosudánski kresťania si autonómiu vybojovali, no sudánsky diktátor Nimeirí ju utopil v krvi. Vybojoval si ju i černošský Darfúr, diktátor Bašír však zmanipuloval referendum a zrušil ju. Autonómiu Kurdom sľubovali irackí diktátori Kásim i al-Bakr, zoslali však na nich dve iracko-kurdské vojny. Saddám Husajn to zavŕšil genocídou. Až pod americkou bezletovou zónou získali autonómiu v roku 1992.

Spomeňme si na spor o článku 3 irackej ústavy v roku 2005, keď Kurdi odmietli definíciu Iraku ako arabského štátu. Kým nezískajú nezávislosť, kým sa nezmenia hranice Iraku a Sýrie, tieto štáty sa budú utápať v národnostných a sektárskych sporoch a z toho vyplývajúcom vzájomnom nepriateľstve. Dovtedy nie je mysliteľná ani arabská integrácia.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Kurdistan
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk