Kým radikálni kritici jej písali nekrológy, iní, naopak, verili vo víťazný koniec histórie. Dnes začíname implementovať Agendu 2030 a zároveň vidíme, kam rozvoj smeruje. Od hurikánov k záplavám, od fašizmu do stredu a späť.
K akým premenám však došlo za posledné storočie v rozvojovej ideológii? Na túto otázku odpovedá kniha Arama Ziaia z Kasselskej univerzity Rozvojový diskurz a globálna história: Od kolonializmu po ciele udržateľného rozvoja.
Od kolonializmu ku globalizácii
V úvode knihy autor vysvetľuje rozdiely medzi rozvojovou a koloniálnou ideológiou. Kým počas kolonializmu mal rasizmus nemennú, biologickú podstatu, rozvojová ideológia má základ v kultúrnej a ekonomickej odlišnosti. Zaostalí miestni tak sú schopní sa zmeniť a rozvíjať svoju spoločnosť.
V tejto ideológii sme si všetci potenciálne rovní, ale platí, že bohaté západné spoločnosti predstavujú vrchol rozvoja rovnako ako predtým civilizácie. Kým rozvoj až do 40. rokov minulého storočia znamenal najmä efektívnejšie získavanie prírodných zdrojov a budovanie priemyslu a infraštruktúry, od konca druhej svetovej vojny získava rozvojová ideológia aj sociálnu rétoriku.
Nič to nemení na skutočnosti, že hlavným nástrojom rozvoja zostáva počas druhej polovice 20. storočia najmä hospodársky rast a až jeho následkom má byť sociálny blahobyt. Postupne sa táto ideológia posúva k ideológii globalizácie.
Kľúčovým prvkom ideológie rozvoja zostáva harmónia záujmov bohatých a chudobných, ktorá je základnou ilúziou tejto ideológie.
Intervencie zo strany vlád nahrádza voľný trh. Hoci štáty sa naďalej delia na rozvinuté a nerozvinuté, pred trhom, rovnako ako pred bohom, sú si údajne všetci rovní. Namiesto plánovania je tu takmer prírodný fenomén – globalizácia, ktorej sa slabší musia prispôsobiť, pretože do ekonomiky neslobodno zasahovať.
V praxi tieto zmeny vidno v zmluvách medzi Európskou úniou a krajinami Afriky, Karibiku a Pacifiku. Kým zmluvy zo 70. rokov minulého storočia obsahujú snahy o stabilizáciu svetových cien, neskôr dominuje prispôsobovanie sa pravidlám Svetovej obchodnej organizácie, ktorá bola donedávna hlavným motorom globalizácie.
Ďalším príkladom je porovnanie starších dokumentov o rozvoji z OSN a Miléniových rozvojových cieľov. Za tridsať rokov zmizli z publikácií zmienky o pozemkovej reforme či o rovnostárskejšom prerozdeľovaní. Chudoba sa posunula od relatívnej – vzťahovanej k blahobytu bohatého sveta – k absolútnej – existujúcej nezávisle od tohto blahobytu.
Súmrak rozvojových expertov?
Ideológia rozvoja sa od 80. rokov stáva nekoherentnou v mimoekonomických oblastiach. Rozvoj viac nemá byť doménou expertov zo Západu. Tzv. participatívny prístup predpokladá, že ľudia samotní budú o svojom rozvoji rozhodovať.
Hoci prax sa od rétoriky značne odlišuje a samotní rozvojoví experti sa svojej pozície len tak ľahko nevzdávajú, dochádza ku zmene oproti jasnému rozdeleniu na tých, ktorí vedia, čo je rozvoj, a na tých, ktorým to musí byť ozrejmené. S tým súvisí proklamované opustenie predstavy, že existuje iba jeden (západný) spôsob rozvoja.
Ciele udržateľného rozvoja
Zmena nastala až v roku 2015 po prijatí nových dokumentov a koncepcií. Definícia udržateľnosti totiž robí z tzv. rozvinutých priemyselných krajín krajiny rozvojové. Príčinou je znečisťovanie životného prostredia a neudržateľný spôsob života občanov bohatšej časti sveta. Aj tu vidno protirečenie, keďže bohaté krajiny sú naďalej označované za rozvinuté a chudobné krajiny, ktoré omnoho menej znečisťujú, za rozvojové. Zvolanie „Spojené štáty americké sú rozvojová krajina!“ v ideológii rozvoja ešte stále nedáva zmysel.
Ciele udržateľného rozvoja posúvajú dominantnú ideológiu tým, že sú univerzálne a platia nielen pre chudobné krajiny, ale aj pre bohaté. Naďalej však sú dominantným aktérom poskytujúcim technológie a investície a chudobné krajiny zostávajú hlavným objektom rozvoja. Ďalšou zmenou je snaha o úplné odstránenie chudoby a zameranie sa na nerovnosť, čím sa rozvojová ideológia vracia do 70. rokov. Voľný trh je naďalej nástrojom pozitívnej zmeny napriek negatívnym skúsenostiam s liberalizáciou obchodu z 80. rokov.
Aký Ziai vyvodzuje záver? Rozvojová ideológia sa nemení. Jej základ zostáva naďalej rovnaký a ak dochádza k rétorickým zmenám, prax tomu nezodpovedá. Hlavným problémom je naďalej globálna chudoba a nie vykorisťovanie. Riešením sú naďalej technické zmeny a hospodársky rast a nie znižovanie mocenských nerovností. O negatívnych dosahoch technológií a rastu sa pritom nediskutuje. Kľúčovým prvkom ideológie rozvoja zostáva harmónia záujmov bohatých a chudobných, ktorá je základnou ilúziou tejto ideológie.