Sklamanie z bežnej politiky a politikov vedie k triešteniu pozornosti voliča. Pokojne sa môže stať, že nasledujúci parlament bude mať ešte viac subjektov ako dnes. Tým sa stratí aj určitá politická stabilita. Pritom dnes vznikajúce politické strany v zásade neprinášajú nový typ politiky. Aj viac ako štvrťstoročie od novembra 1989 ponúkajú najmä veľa sloganov a médiami obľúbené frázy o reformách.
Existuje možnosť, ako spraviť zo Slovenska slušne fungujúcu krajinu? Slušne v zmysle, že ako občan na vybavenie úradného úkonu nebudete musieť čakať dlhšie ako v štátoch západnej Európy. Do nemocnice si nebudete musieť nosiť vlastné potreby a na čistých železničných staniciach budete nastupovať do vlakových súprav aspoň približne rovnako pohodlných ako vo väčšine európskych krajín?
Naozaj riadiť krajinu
Možné to je, ale bude to ťažké. V srdci slovenskej politiky totiž máme paradox. To, čo ľudia intuitívne bežne chcú, sú práve lepšie služby a solídnejšia infraštruktúra. Politický zápas však na ne v podstate vôbec nie je orientovaný.
Mentalita časti ľudí, výrazne podporovaná masmediálnymi diskusiami, je nastavená na hľadanie zázračných riešení, „reforiem“. Od politickej strany sa očakáva, že predstaví jeden alebo niekoľko geniálnych receptov, ktoré stačí pretaviť do zákonov, a krajina začne zázračne lepšie fungovať.
Oproti tomu existuje obrovská časť obyvateľstva, ktorá podobné veci nechce počuť. Reči o reformách si spájajú so šokmi, ktoré v živote zažili, od straty zamestnania až po inštitucionálny chaos. Títo ľudia budú voliť konzervatívne, len tak, aby sa tí s agresívnymi rečami o reformách a modernistickými pózami nedostali k moci. Nešťastie Slovenska – hoci v tom nie je samo, podobné je to v iných postsocialistických krajinách – spočíva v tom, že medzi týmito dvoma mlynskými kameňmi nie je priestor na normálnu verejnú politiku.
Plánovanie a argumentácia
Chceme mať dobré cesty, železnice, mosty, moderné budovy nemocníc so slušným personálom, dobre zrekonštruované ulice a námestia. Ale aj dobre nastavené úradné procesy, fungujúcu sociálnu intervenciu a efektívne vyučujúcich učiteľov. Nič z toho nedosiahneme tým, že sa presadí odvodový bonus alebo nejaké iné údajne zázračné riešenie. Krajinu treba jednoducho dobre riadiť.
Medzi fatamorgány treba zaradiť aj očakávanie, že lepšiu infraštruktúru či služby prinesie boj proti korupcii. Tá je naozaj nepríjemnou črtou spoločnosti, ale mali by sme ju brať skôr ako dôsledok chaosu vo verejnej politike, nie ako príčinu. Pritom dobré riadenie verejnej politiky sa nastaviť dá. V mnohých oblastiach nie je také ťažké poukázať na to, ako by sa dal štátny manažment lepšie zvládať. Práve infraštruktúra je celkom dobrým príkladom.
Problémom Slovenska je možná dlhodobá nestabilita a to, že sme sa nesústredili na tvorbu úplne normálnej, reálnej verejnej politiky.
Netreba ani chodiť po také typické príklady ako dávno sľubovaná a doteraz nedokončená diaľnica do Košíc. Bratislave sa od roku 2006 sľubuje nová fakultná nemocnica, pritom v tejto chvíli je jasné, že to ešte ďalšie roky potrvá. V hlavnom meste máme kopu nevyužitých verejných priestorov, ako je prázdna veža štátnej televízie či poloprázdna obrátená pyramída rozhlasu. Pritom v iných verejných inštitúciách sa ľudia tiesnia na malých plochách, univerzity či štátne úrady majú rozdrobený fond budov.
Iné krajiny vedia s podobnými vecami narábať oveľa efektívnejšie aj preto, lebo na to majú mechanizmy. Rakúsko vytvorilo pre narábanie s verejnými budovami štátnu akciovú spoločnosť, pre plánovanie dopravných sietí prijalo konkrétne pravidlá a postupy, takže meniaci sa ministri by si nedovoľovali svojvoľne prekresľovať mapy prác.
Bez povrchných sloganov
Podobné kontrasty môžeme nájsť v iných rezortných politikách, od zdravotníctva po vnútro. Navyše, ak má Slovensko fungovať v budúcnosti lepšie, treba trpezlivo, ale tvrdo obnovovať autoritu štátu. Tá je podlomená napríklad vtedy, keď ľudia beztrestne porušujú zákon a nariadenia. U nás je to napríklad pri čiernych stavbách. Je úplne jedno, či ide o vily zbohatlíkov a projekty developerov, alebo o rómske chatrče na cudzích pozemkoch. Normálna štátna autorita by sa s podobnými problémami nemaznala. Podobne je úlohou štátu byť ochrancom modernity. Moderný štát je tesne zviazaný s vedou a vedeckými postupmi. Neexistuje, aby slušná, moderná krajina nechránila vedu.
Problémom Slovenska nie je to, či bude pri moci taká alebo onaká z existujúcich alebo vznikajúcich strán. Problémom je dlhodobá nestabilita, ktorá nás možno čaká, a tiež to, že ani počas relatívne politicky stabilných období sme sa nesústredili na tvorbu úplne normálnej, reálnej verejnej politiky bez povrchných sloganov a cirkusu.
V blízkej budúcnosti vznikne niekoľko platforiem, aj s mojím prispením, s cieľom pripravovať podrobné recepty na zlepšenie fungovania štátu. Lenže to je v podstate tá ľahšia úloha. Oveľa ťažšie bude docieliť, aby tieto recepty mali spoločenskú pozornosť. A aby sa stala trochu konštruktívnejšou mediálna diskusia.