V každom prípade na budúci rok si bude najdlhšie existujúca česká partaj smutne pripomínať sté výročie svojho vzniku. Veď o úpadku dôvery voličov k nej si už vrabce na streche čvirikajú.
O rastúcich problémoch demokratickej ľavice sa pritom hovorí dlhé roky. Karierizmus, bezhodnotová podriadenosť či napojenie mnohých predstaviteľov ČSSD na najrozličnejšie peňazovody priniesli trpké ovocie. Postupne sa vytratila práca na politickom marketingu, degenerovalo stranícke vzdelávanie, prakticky zmizlo úsilie o zapojenie mladých tvárí s vlastnými názormi.
Mnoho významných sociálnych demokratov natoľko prahlo po moci, až fakticky vznikol kabinet ministra financií Andreja Babiša. Naň sa dlho nik neodvažoval zaútočiť. Viacerí sa báli, či to nebude práve tento miliardár, kto zostaví po novembrových parlamentných voľbách novú vládu. Dotyčný mocipán tak dostal na striebornom podnose priestor na „zdravý“ rast politickej divízie vlastného holdingu a na akceleráciu tokov verejných peňazí do svojich podnikov. Už neskoro ho teraz naháňajú načasovanými policajnými obvineniami, čo má akože suplovať nedostatok nosných tém predvolebnej kampane.
Od skostnatenej sociálnej demokracie sa odkláňajú tradiční voliči. Znechutení Sobotkovým premiérskym úradníčením hovoria svoje „ANO“ práve Babišovi, ktorého schopnosť dobre politicky investovať a budovať imidž valcuje konkurentov. Hlava-nehlava, vpravo-vľavo.
Pôvodom slovenský podnikateľ sa proti ČSSD spolčil dokonca so starnúcim prezidentom Milošom Zemanom. Vznikol tak podivuhodný spolok dvoch pomstychtivých mužov. Pritom reakcia ústredných aktérov Lidového domu na čoraz zvierajúcejšie obkľúčenie je, žiaľ, charakteristická. Hŕstka starých, viac-menej neschopných (či všetkého schopných) šíbrov sa spojila, aby vytesnila množinu reálnych vnútrostraníckych kritikov a skutočne si rozparcelovala stranu.
Na svojich postoch sa zrejme zakuklili v nádeji na lepšie, intelektuálne menej náročné časy. Ako si inak vysvetliť výrok ambiciózneho šéfa rezortu vnútra a pochybného bakalára práv Milana Chovanca o tom, že volebný líder strany, mimochodom, veterán českej politiky, minister zahraničných vecí Lubomír Zaorálek je „nová tvár verejnej sféry“?
Od skostnatenej sociálnej demokracie sa odkláňajú tradiční voliči. Znechutení Sobotkovým premiérskym úradníčením hovoria svoje „ANO“ Babišovi.
Ťažko sa dá pochopiť, ako mohla ČSSD tak dlho zaslepene kráčať jedným nezdravým smerom. Určoval ho necharizmatický a beznázorový premiér Bohuslav Sobotka, ktorý si svojou snaživosťou, pracovitosťou a bezfarebnosťou trpezlivo vysedel v strane prvenstvo. Dané vlastnosti sa však stali dôležitým zdrojom súčasných ťažkostí Lidového domu. Neskoršie úsilie poslúchať amerických poradcov, ktorí nabádali na väčšiu, babišovskú, jadrnosť, mohlo už „umelecký dojem“ iba zhoršovať. Sobotkova politická neduživosť a rozluka manželstva symbolicky ostro kontrastujú s vhodne uzavretou svadbou stále suverénneho predsedu ANO.
Faktický obnoviteľ ponovembrovej sociálnej demokracie Zeman kedysi vyhlásil, že sa stranícke legitimácie nových členov ČSSD budú raz viazať do koží ich pravicových protivníkov. Dnes sa karta obracia. Aj prezidentovým pričinením Babiš sformoval univerzálne hnutie, ktoré mieni sociálnych demokratov tíško rozomlieť do svojich kosteleckých párkov. V prvom rade si to odnesú tí najbezbrannejší.