Kauza má niekoľko rovín. Ku každej z nich musíme pristupovať opatrne, aby sme sa vyhli veľkému kriku a zároveň nulovému výsledku. Mnohí stavajú kauzu Prostredník analogicky ku kauze Bezák. Z mnohých hľadísk však ide o úplne iný prípad. Predovšetkým prípad Bezák sa týkal len cirkvi. Nekolidoval s akademickou sférou, ktorá je zo svojej podstaty verejná.
Obe kauzy zdanlivo niečo spája. Ide o prípad konfliktu medzi liberálnejšími a konzervatívnejšími zložkami cirkevných hierarchií. Práve tu je potrebná opatrnosť, keďže táto téma sa týka výlučne členov cirkví a ich vnútorných diferenciácií či katechizmu.
Ak sa niektoré médiá snažia pretlačiť tento naratív, je to samoúčelné a rovnako z hľadiska kvality sekulárneho prostredia podružné. Balansovať na pozícii, kto je liberálny a kto nie, je síce atraktívne, ale v konečnom dôsledku je to niečo, čo český filozof a sociológ Václav Bělohradský nazýva „morálnym gýčom“. Je to jednoducho hra.
Druhá rovina, ktorá apeluje na povahu štátno-cirkevných vzťahov, už ide viac do hĺbky. Tu sa musíme zamýšľať nad tým, čo je ústavné v sekulárnej spoločnosti a čo nie. Diskusie na túto tému však nie je možné rozvíjať v prázdnom priestore, lebo opäť spôsobujú veľký mediálny rozruch, no nesmerujú nikam. Pravdepodobne tak ako v mnohých oblastiach aj v tejto nebude otázka vzťahov cirkví a štátu predmetom radikálneho prelomu, ale skôr čiastkových úprav či drobných mocenských transformácií.
V prípade Ondreja Prostredníka ide najmä o zadefinovanie verejného priestoru, akademickej slobody či postavenia autonómnych inštitúcií na Slovensku.
Tretia rovina sa týka samotnej povahy akademickej pôdy. Na tomto mieste by sme sa mali odpútať od slovenskej pôdy a nebyť provinční. Hoci sa situácia týka najväčšej a najstaršej slovenskej univerzity, nie sme jediní, kto tento problém rieši. Aj keď v tomto prípade ide o konflikt záujmov cirkvi a akademickej pôdy, nemusí ísť nevyhnutne o cirkev.
Univerzity na celom svete čelia rozličným druhom mocenských tlakov. Či už ide o priame zásahy štátnej moci, alebo o nepriame finančné vydieranie lobizmu rôznych korporácií, akademická obec si definuje svoju autonómiu prostredníctvom vzťahu k mocenským mechanizmom.
Nemecký filozof Jürgen Habermas považuje verejný priestor za produkt demokracie. V 20. storočí však dochádzalo postupne k transformácii verejného priestoru. Klasická liberálna premisa ho definuje ako združenie jednotlivcov tvoriacich masu.
To sa postupne vytráca a je nahradzované mocenskými prienikmi záujmových skupín alebo organizovaných inštitúcií. Ak vznikne konfliktná situácia medzi záujmovými skupinami a verejným priestorom, je nevyhnutné použiť takúto perspektívu. Kauza Prostredník je teda primárne problém charakteru nášho verejného priestoru.
Slovensko nie je jediné. Problémy podobného charakteru riešia aj vyspelejšie univerzity. Hoci nejde o prípady kolízie s cirkvami, akademická pôda čelí mnohým nástrahám. Minulý rok prebehla na Oxfordskej univerzite diskusia, týkajúca sa umiestnenia sochy Cecila Rhodesa na priečelí budovy Oriel College.
Rhodes bol britský podnikateľ s diamantmi, ktorý bol úzko prepojený s konzervatívnymi politickými špičkami britského imperializmu. Ideologicky bol vyznávačom tézy „bremena bieleho muža“. Jednoducho rasista. Verejný tlak donútil univerzitu, aby odstránila plaketu s jeho menom, no socha zostala na mieste. Mnohí sponzori a darcovia sa vyhrážali univerzite, že príde o dary vo výške 100 miliónov libier, ak sochu odstráni.
Hoci univerzita deklarovala, že financie neboli hlavným motívom, kde je pravda, je otázne. Na druhej strane zriadili tím odborníkov, ktorí majú za úlohu poskytnúť adekvátne prostredie pre skúmanie pôsobenia Rhodesa s kritickým odstupom. Kauza poukazuje primárne na nedostatočné financovanie vyššieho vzdelania, keď je vôbec možné, aby záujmové skupiny a donori intervenovali do výsostne akademickej diskusie.
Aj univerzita v Cambridgei čelí nepríjemným obvineniam, ktoré vyvolali širokú vlnu nevôle v akademickom svete. Jej univerzitné vydavateľstvo znemožnilo čitateľom v Číne prístup k článkom obsahujúcim potenciálnu kritiku čínskeho vládneho režimu. Vedecké články, ku ktorým znemožnili prístup, sa týkali najmä otázky medzinárodnej subjektivity Tibetu. Je zarážajúce, že také renomované a seriózne vydavateľstvo, akým je Cambridge University Press, sa podrobilo cenzúre. Akademická obec samozrejme zorganizovala protesty a niektorí dokonca verejne bojkotujú vydavateľstvo.
Prečo by sme teda mali vnímať prípad Ondreja Prostredníka len cez prizmu lokálneho boja liberálnych a konzervatívnych kruhov evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku? V tomto prípade skutočne uškodí nášmu občianskemu diskurzu vykreslenie obrazu martýra bojujúceho proti vlastným. Celá kauza v sebe nesie potenciál ďaleko presahujúci rovinu vzťahov Slovenskej republiky s cirkvami. Predovšetkým ide o zadefinovanie verejného priestoru, akademickej slobody či postavenia autonómnych inštitúcií na Slovensku.